A keď už konečne vyliezol aj Pán slnka - Slnečník a opäť prebudil celé petržalské Dračie údolie k životu - zobudil svojimi lúčmi opäť všetky človečiny... Pohladil im konečne tvár, srdce, dušu.. A v dračom údolí zase začal pulzovať život!Petržalské ramená začali žiť! Moje tenisky na mňa opäť kričali z diaľky: "Vezmi nás von, na prechádzku, chceme uzrieť zase ľudské bytosti, nahliadnúť do ich duší cez ich príbehy!..." Áno! Zobrala som ich zase von. Áno, presne v tomto čase beží somnou milý pán, ktorý na mňa máva. Jeho dlane sa zdvíhajú iba pri počte nového kilometra. Áno, presne v tomto večernom čase stretávam pani Janku. Má 45 rokov. Behaniu sa začala venovať presne po tom, ako sa jej život zmenil- autonehodou. Áno, presne v tomto čase chodí venčiť psíkov pán Emil. Má troch psov. Áno, presne v tomto čase už Slnečník zapadá pomalyčky na spánok. Pohladil niekoľko ľudských bytostí a išiel zase odpočívať, aby ho mohla vystriedať Pani Noc. Áno, presne v tomto čase beží na druhej strane aj Michal. Vraj operácia platničky. Po cvičení cchi kungu sa jeho problémy rázom zmenili. K cvičeniu pridal aj aktívny pohyb. Z nebežca sa stal bežec, z bežca začiatočníka neskôr bežec aktívny...... pokračovanie článku
Ešte doposiaľ som tento termín vôbec nepoznala. Iba som sa pri čítaní článkov v posledných dňoch akosi dovzdelala. Cestou z práce mi to však nedalo. Predsa len! Stovky človečín na nábreží, plné Šafárikovo námestie a veeľa ľudí na starom moste Bratislavy. Sprvoti sa zdalo, že dávajú niečo zadarmo. Nie, nie, to len Dunaj nám všetkým dočista hlavy pomútil. A tak som sa pridala k človečinám, ktoré natoľko fascinoval vodný živel, že si ho išli pozrieť na vlastné oči. Tu sa dnes stretla celá Bratislava aj nebratislava - stovky ľudských bytostí sa prizeralo Dunaju tvárou v tvár. Porovnávalo sa s rokom 2002. Foťáky, kamery.. Možno v diaľke otázka - akú hladinu dosiahne Dunaj zajtra vo večerných hodinách??? Zaujímavé rozhovory, stávky, spomienky na rok 2002, strach,..? Každý zdieľal iné emócie nad mohutnou silou vodného živlu. Jedno je isté! Maličké sme to človietky proti niečomu tak silnému! pokračovanie článku
Zo začiatku to bola pre Máriu hra. Stalo sa to jeden podvečer, kedy sa zdalo, že jej život zase nabral trošku akéhosi pokoja, usadenosti, chvíľkového šťastia. Možnosť voľby. Všetci ju napokon máme. Zmena života a emócií. Hm, udeje sa niekedy rýchlejšie, než by sme si mohli myslieť! Keď si jej partner na chvíľku odbehol von so psíkom, Máriu napadol tento nápad: pozrieť sa na maily, ktoré mal jej partner otvorené a ktoré - zabudol zatvoriť pri svojom odchode. Prišla myšlienka: Čítať, alebo nečítať? Nechať ich celé tak na obrazovke? A tak si iba na chvíľu sadla k počítaču a v krátkom čase preklikala celú jeho poštu. Zistila tak závažné skutočnosti, ktoré sa jej výrazne dotkli a zmenili jej život. V tom čase mal už jej partner tri profily na zoznamke. Niektoré adresy si zapamätala. A niektorým ženám v krátkom čase napísala. A nielen to. Ona - si vytvorila taktiež profil, kde mu pod iným menom začala písať. Tak vlastne zistila, o čo mu vlastne v profiloch ide, koho hľadá, atď.. Že nereálne? Bohužiaľ, sklamem Vás - tento príbeh je skutočný a úplne reálny, trošku absurdný, predovšetkým smutný.. Priniesol ho život vo svojej celej absurdnosti, pestrosti, ... Aj takto niekedy žijeme! pokračovanie článku
Už je tomu raz tak! Veď je kríza! Koľko krát počúvame túto povestnú vetu? Jááj! Veď už sa.. už sa to snáď ani spočítať nedá! A Slováci už ani nepočítajú. Veď priznajme to - už sme si zvykli! Nie sú peniaze na školstvo, nie sú však peniaze ani na kultúrny rozkvet. Napadá mi stále iba jediné otázka? Na čo vlastne na Slovensku sú peniaze? Kam sa investuje? A vôbec.. Čo je vlastne pre túto krajinu prioritou? Niekedy mám pocit, že Slováci si jednoducho svoju kultúru akosi nevážia. A to, čo sa deje momentálne - je len dôkazom toho, že priority tejto krajiny akosi nejdú k rozkvetu kultúry. Veľa kvalitných ľudí - či už sú to ľudia z oblasti umenia, ktorí majú čo povedať, alebo sú to ľudia z iných oblastí - jednoducho odchádza z tejto krajiny. A niekedy by sa človek divil, niektorým sa naozaj darí v iných krajinách, len akosi na Slovensku nefúka pre nich ten správny vietor. Na nič nie sú peniaze, tak naozaj dochádza k tomu, že ľudia sa jednoducho otáčajú akosi - iným smerom. Mala by však rezonovať otázka: Na čom záleží? Čo je pre nás dôležité? Prečo sa na Slovensku nedarí ani školstvu, ani kultúre? Jedným z potešujúcich faktov posledného obdobia je pre mňa zrod V-Klubu v Bratislave. pokračovanie článku
Pýcha. A čiastočne ju máme všetci. Ako hovorí Lazarev - program pýchy niekedy môže znamenať pre nás smrteľné nebezpečenstvo. Začína to takto. Identifikácia. Každý máme nejaké tie "modly". Kedy program pýchy začína byť nebezpečný? Keď kráčame dlho v tých istých šľapajach, čoraz viac si uvedomujeme pocit vlastnej dôležitosti. Či je to práca, či je to rodina, či je to vzťah. Nemali by sme mať pocit, že sme na niečom až príliš závislý. Vesmír je spravodlivý. Čo zaseješ - to zožneš. Čo dáš - to sa Ti vráti. Pocit vlastnej dôležitosti. Čiastočne ho všetci máme. V umeleckej oblasti ho začínam"ňuchať" čoraz viac a viac. Niekedy sa nestačím diviť, že to všetko myslia ľudia vážne. A ono to tak naozaj je! Sama som prešla všelijakými fázami. Pocit dôležitosti svojej existencie. Stačí, ak povýšime niečo iné nad samotnú najvyššiu vibráciu - ktorú.. či už nazveme Prozreteľnosť, Boh, Vyššia moc,.. Niekto sa identifikuje prácou, iný zase rodinou. Máme radi to kormidlo vo svojich rukách! Lenže... potom sa neskôr ukáže, že zrazu sa všetko pokazí. Sme zmätení! Často nám to zdemoluje náš život - a pritom.. sme si to paradoxne - urobili vlastne všetko iba my samy - svojim vlastným pričinením..... pokračovanie článku
Hudba je zvláštny fenomén. Plynie síce v čase a priestore, ale.. Predsa aj po určitej dobe, po uplynutí času - zanecháva akési stopy v našej duši. Zrazu sa stane našou osobnou výpoveďou, vstúpi do nášho života ako keby v pravý čas. Zarezonuje s tou našou strunou v duši. Zaznie niekedy presne v správny moment. Objaví sa v našom živote a zrazu máme pocit, že s ňou splývame... Emócia skladateľa, ktorý danú kompozíciu napísal - sa nám zrazu vryje do našich emócií niekedy tak silno, že niekedy nie sme celkom túto silnú emóciu ani pochopiť! Nevieme ju pomenovať! Nevieme ju nahmatať! Nakoniec.. načo pomenovávať niektoré emócie? A niektoré piesne - sa Vám neopočúvajú nikdy! Keď sme s našim Triom Fatal začali pracovať na piesni Astora Piazzollu - Sera Que Estoy Llorando - riešila som si svoje dosť závažné zdravotné komplikácie. Bol to prepad na hlboké dno... Ale zrejme - každá choroba je nahladnutím do zákutia našej duše. Zrazu ste nútení -zaoberať sa sebou. A síce - cez bolesť, ktorá je v tú chvíľu neprehľadným elementom. Chvíľku sa počľapkáte vo vlastných bažinách. Veľmi som to chcela všetko urýchliť. Paradox - chyba v počítačovom systéme spôsobila, že sa operácia odložila..... pokračovanie článku
"Pani, môžem si odfotiť Vašu nohu?", znela otázka strašne navoňaného pána v autobuse. "A čo by ste s mojou nohou robili potom? Nie,.. ", nechápavo rozpačito pokrútim hlavou s mierne zdvihnutým kútikom na perách. "A prečo nie? Zaujímavá noha.. Koľko merajú Vaše nohy?", spýta sa pán premeriavajúc si ma od hora až po zem. Priznám sa, takú otázku mi ešte nikto nepoložil. A takáto otázka nezaujala nikdy dokonca ani mňa samotnú. Medzitým nastúpi pani, ktorá vyťahuje noviny. A zdalo sa.., že ich ide čítať. Po troch minútach sme všetci pochopili, že noviny neslúžia iba na čítanie. Hneď ako obrátila stranu na akéhosi "časopisového muža" - dala sa do trhania. Keď dotrhala - strašne sa začala smiať. "Super! Tak bude kľud asi, keď už dotrhala", hovorím si.. nasadzujem si pre istotu sluchátka, aby ma nerušil jej hlasný smiech. Ách jaj! Občas mám pocit, že sme blázni asi všetci! Loco! Každý iným spôsobom. Niekto chce fotiť nohu, niekto trhá noviny, niekto sa stratí v svojich svetoch ako ja, občas sa tak prevezie, či stratí do neznámych končín. Locosový svet bláznov! Na pani "trhačku" - som sa potom prestala postupne sústrediť. Nuž ale dlho sme sa nenudili! Nastúpil akýsi ďalší exot:-) .. pokračovanie článku
"A keď sa objavia strašidlá? Čo mám vtedy robiť?", spýtala sa moja neter pred spaním. Jej veľké modré oči sa ešte viac zväčšili a kútik úst mierne klesol. "Máš ich iba v hlave..", snažila som sa ukľudniť tie veľké pozorné oči, ktoré zakaždým sledujú každý kúsok môjho pohybu. Milujem vnímanie detí! Nič im neujde!Žiadna emócia! Často to ešte nevedia pomenovať, ale v tej malej hlavičke s veľkým svetom sa skrýva oveľa viac - než by sme si mohli myslieť. "Predstavíš si veľkú tabuľu, ako strašidlá z tabule postupne mažeš, oni miznú, a ty kreslíš kvety, psíkov, ako si na veľkej lúke s nami, v bezpečí..", snažila som sa upokojiť vystrašenú detskú bytosť. Na druhý deň som počula moju neter, ako svojmu bratrancovi vysvetľuje, že má čertov iba v hlave. Opísala mu aj veľkú tabuľu, z ktorej miznú strašidlá a vznikajú nové obrázky. Také - aké si predstaví on. "A čo keď vzniknú nové strašidlá?", spýtal sa malý chlapček. "Predsa máš ceruzku, už ich potom nekreslíš...", odvetila moja neter s úplnou samozrejmosťou a istotou. "Oci, čo ty kreslíš na svoju tabuľu?" Tak. A bolo. Bolo ako sa hovorí... Vymaľované:-) Zrazu sa každý zamyslel, čo by na čarovnú tabuľu predstáv nakreslil. Bolo ticho. pokračovanie článku
Zo začiatku sa to zdá ľahké. To si myslia všetky človietky, dokiaľ si "bubnovanie" nevyskúšajú. Rezonancia bubnov a špecifických spevov prenikala celým priestorom. Zdalo by sa, že nie sme na Slovensku. Zdalo by sa, že nie sme vôbec ani v tomto časopriestore. Za pár minút prenikne človekom rytmus bubnov, ktorý ma nepóchybne očistnú funkciu. Veru.. A bolo sa na čo pozerať! Hudobné zoskupenie Jamadan má čo ponúknuť nielen na slovenskom hudobnom trhu. Rytmika nakombinovaná so zložkou spevu. Pohyb, kontrast. Až kým sa rytmy nezačnú prepletať do mnohovrstevného orgazmu. A zrazu sa to stane. Ste v inom svete. Niektoré človietky sa najskôr pohybu bránili. Po hodine bubnovačky však pocítite mohutný nárast energie. Všetko vo svojej prirodzenej autentickej podobe. Stačí zatvoriť oči a prenesiete sa do inej dimenzie. Vypnete myseľ. Je to akási meditácia. Rituál. Predsa len.. Aj takto niekedy človietky žili. Oslavovali život. Vítali slnko. Privolávali dážď. Spájali sa s nebeskými energiami, s veľkou Matkou, aby sa pokorili veľkej a mocnej pani Prírode, ktorá je najväčším mystériom života. Časy sa zmenili a človietky spohodlneli. Rituál - mal naozaj silnú moc.... pokračovanie článku
Umenie. Nekonečná cesta putovania vlastnou dušou. Vlastným poznaním. Neexistujú skratky. Áno, sú možné. Ale ak má byť umenie bezbrehým putovaním Vašej vlastnej duše - nemôžete ísť skratkami. Privedú Vás na rovnakú križovatku. Len idete dlhšou cestou. Zdá sa, že nemá už cieľ. Ale nakoniec... Cieľ nie je nikdy až tak celkom jasný a daný. Predsa len je tu istá možnosť voľby. Iba ak by sme uverili teórii, že človek nemá možnosť výberu. Umenie je nekonečným putovaním k spoznávaniu vlastnej duše. Ak máte robiť umenie - neexistuje iná cesta. Skrátka a jednoducho - umenie Vám nedá spať. Núti Vás nekonečným putovaním s nekonečnými križovatkami plnými dobrodružstva, s nekonečným stádom oviec. Ďaleká cesta horami a dolinami, ktorá je plná vzrušivých, niekedy dramatických, niekedy príliš komediálnych vzruchov, niekedy karikatúr, mohutných emocionálnych krížoviek. Neexistuje zlý ťah. Existuje len iná cesta k vylúšteniu tajničky. Pokus. Omyl. Je nejaký omyl? Aj omyl vedie k inej ceste, ktorá ponúka mnoho kúzelných spletitých mystérií, tajomných záhad Vašej vlastnej duše. Umenie.. Tvoríme akýsi dorozumievací kód. Vidíme obraz a rozumieme mu. Prečo? Ste naladení na ten istý kód............ pokračovanie článku
Uf. Bol to ale maratooon! Stihla som to. Ale iba vdaka meskaniu vlaku. Tolko cloveciin. Uaau. Zmestime sa tam vsetci?:-) Tento blog pisem vo vlaku na vzdy preplnenej narvanej trase Bratislava - Kosice. Pisem z mojho Milasika - mobilu. Necakajte ziadne makcene a dlzne;-) Pohli sme sa. Alebo nepohli? Poznate ten klamny pocit, kedy si myslite, ze vlak, v ktorom sedite sa pohol..? Prirychlo vsak pri pohlade na susedny odchadzajuci vlak- zistite, ze este stale ste na tom istom mieste.. Akasi klamna iluzia. Ako v nasom zivote. Zijeme svoj sen. Svoj Matrix. Cast sna je naplanovana. Mame ju v hlave. Predsa len.. zakon akcie reakcie je nemilosrdny a pracuje.. niekedy sa nam tak vysledok nepaci. Vysledok.. je nejaky? Je iba pohyb a cesta. Ako tymto vlakom, v ktorom sa nachadzam teraz. Niekam vsetci ideme. Chceli by sme vediet stale kam ideme a preco tam ideme. Len nas vlak obcas zaboci tam, kde sa nie celkom chceme ocitnut. Len aby sme z cesty neboli prilis unaveni. Aby sme si cestu vedeli este uzit. Aby sme prilis dlho nemali na sebe sluchatka a neboli akymisi nepritomnymi cestujucimi, ktori ziju iba v uzavretej bubline a vo svojom Matrixe su zabyvani tak, ze stracaju suvoslosti. pokračovanie článku
Stane sa to. Chcete to nahmatať. Chcete predvídať, keď sa to udeje. Lenže - čím viac chcete racionálne vstupovať do umenia improvizácie - všetky šance na úspech sú vopred zmarené. Ako hovorí tanečník Milan Kozánek na svojich workshopoch kontaktných improvizácii - "Čo idem urobiť? Neviem,.. Čo bude ďalej? Neviem,.. Netvoríme pohyby v mysli, iba sa necháme viesť impulzom..." A skutočne. Ono to fungovalo. Keď som si však v mojej mysli položila tú nevyspytateľnú otázku človečenstva? "Čo bude ďalej?..", všetko akoby sa rúcalo. A takýto pocit sa dá aplikovať na všetky druhy improvizácie. Na jednej strane Vás to kompletne vydesí. Predsa len, človek chce trošku nahliadnúť do akejsi budúcnosti - či už ide o hudbu, alebo o pohyb. Je to v nás. V človečinách. Chceme to mať všetko pod kontrolou. Pevne držať to kormidlo v rukách. Čím viac rozmýšľam o improvizácii, vychádza mi iba jediné. Učí nás odovzdanosti. Odovzdanie - to je základný motív improvizácie. Vypnúť myseľ však nie je jednoduché. Ego sa s nami neustále pohráva. Dôležité je vyprázdniť myseľ a vyhádzať odpadky. A niekedy veeľmi chceme - a múzy neprichádzajú. Sú zradné. A potom sa to stane. Zrazu.. presne viete, čo máte robiť!.. pokračovanie článku
Stretli sme sa. Ja, ona - človietka, ktorá je naladená takmer na rovnakú vlnu ako ja. Chceli sme sa porozprávať. Prebrať bohatý emocionálny svet posledných týždňov. Zdeliť svoj svet inej bytosti, ktorá ho chápe, navzájom sa obohatiť a vymeniť si svoje skúsenosti, niečo sa naučiť - to je to najcennejšie, čo človek má. Ona. Žije hudbou ako ja. A preto sa na seba dokážeme akosi "napojiť". Niekedy...... stačí iba jeden pohľad na zachytenie emocionálneho sveta. "Jedno malé pivo, jedno veľké...", zaznela obvyklá požiadavka v obvyklom podniku. Všetko prebiehalo ako obyčajne. Otvorili sme svoje svety. Nahliadli sme do svojich komnat a sprístupnili tajomné zákutia duše. Veľké brány emocionálneho sveta sa naplno roztvorili. "Vstúpte" ... mohutné brány zákutí duše pozývali inú bytosť na opätovnú návštevu. Rozhovor sa náhle prerušil. Prisadli si dve bytosti z úplne iného sveta. Zo začiatku..... sa zdalo, že sa rozhovor uberá správnym smerom. Potom sa stával čoraz náročnejším. Počítačový svet versus umenie. Možná kombinácia. Určite reálna. Všetko závisí však od momentálnych nastavení jednotlivých bytostí. Po čase - sme sa začali obe cítiť trošku ako z ufo sveta. Prišlo poznanie,.. pokračovanie článku
Stali ste sa maniakom aplikácií? Nový mobil, nové možnosti. A je to tu! Práááááásk! Tak či onak - chcete vedieť, čo daná vecička má všetko zabudované v tej zázračnej skrinke. Sú iba dva typy ľudí - človietky, ktoré používajú mobil iba na hovory a sms, .. no a potom sú takí, ktorí svoj telefón "prelustrujú" v krátkom čase i nečase:-), aby vedeli, čo sa v tej tajomnej mašinérii skrýva. Jasné, že to zatočilo aj somnou! Nerobte si nádeje! Áno, stala som sa na dva týždne závisláčkou aplikácií. Trvalo mi dva týždne, dva neuveriteľné týždne - koľko časuuuuuuu pomooooc! - aby som si od aplikácií "odvykla". "A to je aká aplikácia,..?? Ukáž, kde si to našla." - takto to prebiehalo, keď sme si vymieňali svoje aplikáciové skúsenosti. Je to veru biznis! A poriadny! Niektoré sú vážne dobré, ale povedzme si to na rovinu - niektoré sú vážne zbytočné a naozaj - treba dôsledne zvážiť, čo si do Vašej onej zázračnej skrinky inštalujete. Vírusy číhajú na každom kroku. Krok č. 1 - ako prvé si do Vášho telefónu nainštalovať antivírusový systém. To je veľmi dôležité! Môže sa Vám inak stať, že si niečo stiahnete do svojho "milášika" aj s vírusom. A to je veeeľmi nepríjemnééééééééé! .............. pokračovanie článku
Myšlienka. Jedna. Nevinná. Vŕta nám hlavou. Zasadí sa nám do hlavy. A vznikne z nej malé semiačko, z ktorej môže vyrásť strom. Keď som riešila svoje zdravotné problémy, moje myšlienky sa menili každou sekundou. Pomocou meditácií som mala potom možnosť sledovať ich. Boli ako neposlušné muchy. Stále sa vynárali. Hovorila som im - veď vy neposlušnice, choďte už preč z mojej hlavy, z môjho sveta.. Ale oni. Stále tam boli. Bzučali. Ako muchy. Nevedela som ich zastaviť. Keď sa mi to potom začalo dariť a mala som pocit výhry a obrovského pokroku - prišli ďalšie neposlušnice, ktoré mi narúšali môj pokoj. Koľko myšlienok nám chodí po rozume? Nespočetne veľa. Stále musíme myslieť na to, či ono. Stojíte v meditácii a vybavujete si, čo ste urobili dnes dobre, čo ste vôbec neurobili, príp. čo ste ešte mali urobiť. Potom si vybavujete, čo máte v chladničke, keď sa vrátite do svojho materiálneho sveta. Čo uvaríte na večeru. Čo budete robiť potom. Stále vlastne uvažujeme dopredu. Začíname sa potom podobať na akési stroje. Ktoré niekto naprogramuje a oni sa potom správajú podľa určitého programu. Programy - každý máme nejaký. Nejaké to nastavenie - ktoré sme zdedlili, či sme sa naučili...... pokračovanie článku
Je načase si naliať čistého vína a po mnohých mesiacoch zmien a neustáleho Boomu v mojom živote - napísať a zdeliť svoje emócie. Ako hovorí môj známy maďarskej národnosti - "No povedz emócióó:-) na papier". Skúsim. Po mnohých mesiacoch boja a spoznávania samej seba a môjho tela zároveň - prišiel konečne spätný pohľad, analýza, komparácia. Poznáte to.. Bilancujete. Čo choroba môže priniesť a o čo môžeme prísť? Ide vždy o uhol pohľadu. Po mnohých vyšetreniach, po mnohých omyloch, po mnohých modrinách na tele - ale aj na duši - sa predsa len môj svet pohol úplne iným smerom. Pár faciek, pár bezradných návštev v ešte zúfalejších ordináciách, kde sa Váš svet mení - vyjadreniami ešte zúfalejších lekárov, ktorí sa chytajú svojich štatistík.. Nakoniec - všetko je iba v hlave! Po prvej návšteve nemocnice som dostala šok. Nemohla som spať mesiac z toho - akú zúfalosť som tam videla! Druhá návšteva - bola takpovediac - absurdná. A tretia? Začnete na tom hľadať niečo úplne iné! Všímate si človietky, už nie ste až tak šokovaní prístupom, ktorý beriete ako "normálny". Začnete si v hlave robiť tú svoju knihu, kde by ste nakoniec mohli napísať celý román o každej bodke na stenách nemocnice. pokračovanie článku
Písmenká. Jednoduché. Vyjadrujúce emócie. A tak .. Áno, niekedy to urobíme. Občas má človek chuť anonymne s niekým len tak popísať o živote, vymeniť si svoje emócie, svoj svet so svetom niekoho iného. Spočiatku.. je to príliš jednoduché. Stačí málo písmenok na zmenu emócie,.. Ale stačí aj málo písmenok naopak - na sklamanie. Písmenká. Sú obohacujúce. Ale aj zradné. Keď som bola na vysokej škole, občas som si pozerala, čo tie tajomné človietky píšu. Jasné je, že po piatich minútach som to chcela vypnúť. Ale vtedy.. zrazu sa tam objavila reakcia mladého dievčaťa, ktoré písalo, že sa chce zabiť. Aj som to vypla.. Zhlasla som svetlo a v posteli rozmýšľala pár minút, prečo ľudia píšu také veci na internet. Nedalo mi to. Janke - tak sa volalo to dievča - som nakoniec napísala. Lenže Janka - si na moje písmenká príliš zvykla. Písala mi potom bežne aj na môj mobil. A mne sa to vymklo z rúk. Vtedy som si ešte neuvedomovala moc písmenok, moc internetu, tú zvláštnu moc virtuality, ktorá má nás v hrsti. S Jankou sme sa mali aj stretnúť. Lenže Janka.. nakoniec na stretnutie neprišla. Cítila som jej prítomnosť niekde ďaleko v diaľke. Možno - niekde z inej strany na mňa pozerala, ale.... pokračovanie článku
Bežím, bežím,.. a javí sa to, že už ten zázračný autobus nestihnem. V poslednej chvíli sa však dvere otvoria a niekoľko namrzených ľudských bytostí sa na mňa pozrie nie príliš milým a láskavým pohľadom. "Ďakujeeeem", - s úsmevom vyslovujem to čarovné slovíčko s mierne udychčaným, ale za to vďačným výrazom. Ujo šofér otvára svoj príbytok, človek by si pomyslel, že ma ide vykričať - že zdržujem. Ale on nie, on iba ocenil, že mu niekto povedal to zázračné slovíčko, ktoré už dávno nepočul. Sadám si. V hlave sa prehráva celý zoznam úloh. Ako keby sa v mojej hlave otvoril program - plánovač. Čo urobiť musím, čo urobiť chcem, čo by som urobiť mohla a čo naopak nemusím. Priehradky - musím, nemusím, nechcem, chcem, môžem,.. Zastavujem program v hlave. Nová zastávka. Sadajú si oproti mne dve vtipné človietky. Niektoré rozhovory nemáte šancu nepočuť, niektoré Vás pobavia, niektoré Vám niekedy lezú nesmierne na nervy, nad niektorými rozhovormi sa naopak zamyslíte a privedú Vás k iným myšlienkam.. Tento bol vtipný a musím uznať, celú cestu mi šklbalo kútikmi. Našťastie, som mala veľký šál, takže to až tak nebolo vidieť. A jasné - tí vnímavejší by si asi všimli môj huncútsky výraz,.. :-) pokračovanie článku
Niekto chce večer hľadať hviezdy, ale niekto ich nevidí, lebo je už dávno unavený. Práca. Stereotyp. Divné merítka spoločnosti. Narodili sme sa do otrokárskej spoločnosti. Alebo - sme si ju sami vytvorili a vybudovali? A niekedy.. nám neostáva čas na to dôležité. Čo je pre nás ale dôležité? Máme iné merítka, iné skúsenosti, preto - tam, kde niekto kričí a ukazuje na krásnu hviezdu, druhý ju jednoducho nevidí, lebo už dávno spí, alebo je príliš unavený na hviezdy. Stereotypy nám zasahujú do života. A tak .. jeden nechápe toho, čo kričí a zhovára sa s hviezdami, no a.. ten druhý zase.. nechápe toho, kto si nevšimne maličké tajomstvá a žiarivé svetelné momenty života, lebo mu zatemňuje pohľad iba - únava z otrokárskej spoločnosti. A dokážeme hrať! Divadlo! Dokonalo.. Niekedy sú to celoživotné role. Keď som sa raz v onen významny deň druhý krát narodila a stála tvárou v tvár k vlastnej smrti a životu zároveň, už nič nebolo také ako predtým. Zdemolovalo mi to život. A dá sa povedať, že... natrvalo. Zasiahlo to navždy do môjho života a riadne mi to v tej mojej hlavici makovici poprehadzovalo. A odvtedy hovorím, že mám iba dva a pol roka. Pretože - život pred touto udalosťou bol.. pokračovanie článku
Prípad č. 1 - ste objednaný na operáciu, ktorej sa aj zúčastníte, len akosi nezaúčinkuje narkóza a vy.. sa z operácie prebudíte. Že si to neviete predstaviť? Tak poďme ďalej - k bodu 2. Prípad č. 2 - ste objednaný na operáciu, Váš zdravotný stav sa postupne zhoršuje a vy hľadáte iné cesty, lebo.. sa z Vás stáva postupne troska. Ale.. všetko zlé je na niečo dobré - poviete si - a tak - si rozšírite obzory, spoznáte mnoho zaujímavých ciest, aj keď sú veľmi bolestné. Spadnúť, vstať. Znovu ten istý proces. Kdesi v diaľke je maličká nádej, že sa to raz skončí, že snáď človek stretne naozajstného človeka, ktorý je naozaj človekom. Nový telefonát. Operácia sa presúva na nedohľadný termín. A zrejme - ktosi si zaplatil vyššiu sumu a Vás jednoducho z čarovného zakliateho poradovníka vyškrtli. Nemáte na to síl. Peniaze. Ubúdajú. Postupom času sa Vám stenšuje peňaženka. Hľadáte nové možnosti, len všade ide opätovne o to isté - o väčšiu hodnotu peňazí. Časom takéto riešenie zavrhnete, pretože kto je na Pn - ledva vyžije. Čísielka na účte sa míňajú. Príliš rýchlo! Musíte sa obracať ešte viac. Ak nechcete piť už iba vodu a kupovať suché rožky! Siahate do rezervy. Kolotoč. Únava. Zistenie.. pokračovanie článku
Hory, lesy, dobre Vám je,... - tak na to som si spomenula pri pohľade na zasnežené Tatry, keď som čakala na vlak. A bolo že ich dnes krásne vidieť! Fúúúú, človeka až zamrazí - pri pohľade na takú dokonalosť, na toľkú krásu, zacíti na chrbte zvláštne mrazenie a chvenie od tej nádhery. Nadýchla som sa.. ešte raz pozrela a nastúpila do vlaku. Vlak sa najskôr javil ako celkom "znesiteľný" po stránke obsadenosti človietok. No bol to veľký omyl! Už na ďalšej zastávke sme sa o tom všetci dokonale presvedčili - že je predsa nedeľa! A tak to začalo! Najskôr sa ľudia musia nejako do toho vlaku narvať. Človek by povedal - nastúpiť! - ale nie, tu to s nastupovaním nemalo nič spoločné. Ako takmer vždy na trase Košice - Bratislava - aj dnes sme sa presvedčili, že také ľahké to nebude. Prásk! Občas, keď už sa zdalo, že sa nič nedeje - predsa len - spadol batoh na spiacu človietku. Tá od samej "rozkoše" nevedela, čo robiť. Predsa len, keď sa zobudíte - potrebujete sa trošku "aklimatizovať v priestore". Po narvaní sa človietky konečne usadili, padanie batohov neskôr ustalo a zdalo sa, že nás už nič neprekvapí. Až neskôr nastúpili obyvatelia rómskej menšiny, ktorí nám opäť ukázali, že...... pokračovanie článku
Tento veršík vznikol počas cestovania na trase Spišská Belá - Poprad - Kraľovany - Svit - Poprad - Liptovský Mikuláš - Považská Bystrica - Rajecká Lesná. Mojich pár vecí v batôžku, mnoho zážitkov, zaujímavých bytostí,.. Traja veselí cestujúci, jeden milý pán s veľkým srdiečkom a prekrásny huňatý maxipes, ktorý nám všetkým spríjemňoval cestu! Takmer som kôli veršíkom prepásla ďalší vlak, či nastúpila na úplne iný. Nakoniec som došla úspešne do cieľa! Tak ako aj do cieľa konca veršíkov. Pretože - nemali konca. Vznikali ďalšie, až sa mi z toho točila hlava! Akoby som prianie nemohla skončiť! Múzy neposlušné! Nedali pokoja! Cestujúci sa pomaly menili, kilometre pribúdali, tak ako aj veršíky v poznámkach môjho mobilného telefónu. Úplne samé od seba. Ľahko. Pomerne rýchlo. Akoby mi ich niekto nadiktoval. Prianie tak nevzniklo úmyselne, nebol to žiaden zámer. To iba vesmírny hlas mi ho pošepkal. Veršíky Vám chcem teraz venovať.. Vám - všetkym bytostiam a obyvateľom komplikovaného, ale krásneho sveta - kráľovstva Človečenstva... Vám - bytostiam svetla! Pre Vás, na cestách, s láskou od Jekateriny. Pohodlne sa usaďte a nechajte sa unášať príbehom svetla, mojim želaním iba pre Vás:... pokračovanie článku
Jej oči sa zaleskli slzami. Chcela sa smiať. Navonok to dokázala. Divadlo. Boj. Jej vlastný. Maska. Tvár plná únavy, ktorá sa jej odrážala v pokožke. Chcela to všetko zakryť. Chcela sa usmievať a mať svoju masku ešte dlhšie. Chcela to všetko utajiť. Mať pod kontrolou. Chcela si nasadiť ešte jednu masku, aby jej prvá maska bola presvedčivejšia. Chcela, aby maska pretrvala čo najdlhšie. Aby získala čas, kým sa opäť skryje do svojej ulity, kde sa rozlejú slzy a ona si prizná, že už ďalej nevládze.. Chcela, aby nakoniec jej maska prirástla ku koži. Aby sa na jej kožu dokonale prisala. Aby s ňou splývala. Chcela, aby masky boli dokonalé a presvedčivé. Chcela, aby jej hru nikto neprekukol. Chcela, aby jej lesknúce sa slzy v očiach nikto nevidel, aby sme ich prehliadli, veď.. my ľudské bytosti vieme niekedy hrať dokonalé hry! Ulita.. jej. Mäkká. Priedušná. Hebká ako hodváb. Pevná. Ale skutočná. Drsná. Ľudská. Príliš reálna, kde.. emócie už nemožno odkladať. Na určitý čas je to možné. Keď sa však v ulite nahromadí príliš veľa emócií, je na čase priznať si, že niekde sa stala chyba. Nie! Nie je to slabosť! V tom sa predsa skrýva obrovské riešenie. Odraz. Na čas v ulite pobudneme,.... pokračovanie článku
Posledné týždne priniesli príliš veľa bolesti. Bolo treba vstať. Zodvihnúť hlavu. Ísť ďalej. Za krátky čas došlo k mnohým poznaniam. Na jednej strane tu bol zvláštny pocit, že som posledný kolaps prežila, na strane druhej som akosi nevedela fungovať v materiálnom priestore. Trvalo mi dosť dlhý čas, kým som sa akosi "stabilizovala" v materiálnej dimenzii. Operácia bola v nedohľadne, za vyšetrenia som dala nemalo peňazí, riešenie však neprichádzalo. Nebudem opisovať svoj zdravotný stav.. Na to, čo sa všetko udialo za posl. týždne - by nestačilo ani sto blogov. Myslíte si, že keď si starostlivosť zaplatíte, nastane zmena? Niekedy to môže byť veľký omyl! Po niekoľkých týždňoch sa moje telo menilo na akúsi trosku, ktorá bola čoraz zdevastovanejšia. Vstať. Zdvihnúť sa. Nájsť nové riešenie. Počúvať sto päťdesiat teórií a riešení, čo všetko by mohlo pomôcť a cítiť bolesť. Nájsť nový pohľad. Smer. Možno nového lekára. A potom to strašné zistenie - že sú to obyčajní úžerníci! Nový pocit. Nové riešenie. Zlyhanie. Tma. A pocit bezmocnosti, že sa nemôžete pohnúť. A potom, keď si už myslíte, že ste to všetko zvládli - príde niečo horšie. Hm, takmer ma to stálo život... Na prahu rokov,.. pokračovanie článku
,..povedal pán, ktorý mal už nemalý košík. S patričným komentárom o konci šveta - nakoniec ako sa to na spiši hovorí - prirucil kilo jabluk:-) Jeho obsah košíka prekračoval všetky hranice. Zdalo by sa, že práve nakupuje na koniec sveta - aby mal patričné zásoby. Ale nie! Omyl, on práve naopak! Niekto sa pousmial, niekto zhodnotil, že niečo také je predsa len možné, niekto dokonale uveril a zobral si dovolenku, niekto odcestoval, ako zhodnotili obyvatelia rómskej príslušnosti: "Ta budze bašavel".. A nepochybujem, že bol. No - aspoň niekto vie osláviť hodnotu života na patričnej úrovni! Ostatní iba mávli rukou a hrdinsky dodali: "Vedel/a som, že sa nič nestane!" Sme vlastne hlupáciiiiii!!! Celé ľudstvo uviazlo v strašnej hlúposti. Máme toľko informácií, máme taký pohodlný život, kde nás technika dostatočne vzdeláva, ale aj pripútava - a my sme neskonale hlúpi. Človečiny majú stále tendencie brať veci doslovne. A ktovie - ako to vlastne oni múdri Mayovia mysleli. Je to poučením - čo všetko naša ľudská myseľ vie vytvoriť. Koľko filmov na tému o konci sveta, koľko námetov o tom, aká katastrofa sa stane. Už len bdejte a čakajte na zánik! Hlavne.. nič pre to nerobte! Nakupujte!:-) pokračovanie článku
Úvodom môjho listu Vás čo najsrdečnejšie pozdravujem! Odosielam pozdravy do celého sveta! Zároveň by som sa chcel predstaviť a upozorniť Vás na to, ako to je v tom Vašom Človečenstve. Moje meno je Charlie! Som malý ale vnímavý pes. Malej, ale šikovnej! :-) Občas som zafúľaný, občas javím známky tvrdého spánku s polootvoreným jedným okom, občas som maškrtný, inokedy mám rád objatie a pritúlenie milej človečiny, ktorá ma škrabká... Jednoducho a skrátka - mám svoje muchy ako každý hafo z kráľovstva Hafovice. My v našom kráľovstve sa vieme potešiť každej maličkosti. Či už je to kúsok mäska v miske, alebo deň strávený osamote - kedy príde nejaká človečina. Vtedy sme radi, že sa naše človietky zase vrátili z výletu, či z nákupu. Idú Vianoce a vy človečiny stále nakupujete! A toooľké plné košíky nosíte! Ani si to neviete odniesť! Naposledy, keď som čakal pred obchodom - som postretal veeeeeľa nakupujúcich človietok. Potrebujete až toľko vecí pre Váš život? Sú nevyhnutné? Vraj čas lásky a pokoja - Vianoce. Najskôr sa vystresujete mohutným upratovaním. A my psy z iného kráľovstva nechápeme tento počin. Veď nervozita, ktorú dosahujete pri upratovaní je už na hranici. Kontrolka svieti! pokračovanie článku
Najskôr som si hovorila, že to celé zvládnem. V krátkom čase som vyskúšala pomerne veľa vecí. Napokon - akú má človek inú možnosť, keď nadobudne za krátky okamih veľa rozmanitých zážitkov so zdravotníckou pomocou. Veď v krátkom čase úderov som si pomerne zvykla, ako reagovať na občasné výpadky môjho tela. Triašky, občasná tma - to všetko sa dalo pomerne zvládať. Lenže keď už si myslíte, že ste sa niečo naučili, vtedy príde niečo oveľa horšie. Prvé dve noci mi cysta v bruchu demolovala moje všetky istoty. Áno, zbúrali sa ako domček z karát. Všetko sa za krátku dobu pomerne jasne vykrištalizovalo, na čom skutočne záleží. Všetko je o nás... O láske. O svetle. O otvorenom srdci.. Keď som sa jednej noci zobudila v kaluži krvi - všetko nadobudlo iný význam. Vo vlastných zvratkách, rozkrvácaná, nevedela som sa ani pohnúť. Aj by som zdvihla telefón a zavolala tie strašné bytosti v tých zázračných vestách, len čas nebol zrazu časom a ja som sa strácala v inej realite. Predsa tu však bolo niečo, čo ma stále budilo. Tie zvláštne hlasy, šumy. Niekto akoby kričal stále moje meno. To hlasné nezvyčajné - Katkaaaaa! - ma po celý čas udržiavalo pri vedomí. Bol tu iný svet. Bol tu môj svet,.. pokračovanie článku
Ručička na váhe ukazovala po dvoch týždňoch 55,5 kg. To bol výsledok, ku ktorému som sa dopracovala počas posledných týždňov. Od záchvatu - ktorý mi výrazne zmenil život - už nikdy nebolo nič také ako pred tým. Takmer som prišla o slepé črevo - vplyvom chybnej diagnózy. Také malé šťastie v nešťastí. Mám pocit, že odvtedy môžem písať o lekárskej staroslivosti knihy. Také malé zverstvo. A keď už neviete, čo je to tá nadštandardná služba, lebo sa Vám nápadne stenšuje Vaša peňaženka - príde trpké poznanie, ako to funguje v našom zdravotníctve. Gastroskopia, sonografia, iné vyšetrenia, pri každých dverách iný komentár. Modriny na rukách z injekčných striekačiek, pár modrín na duši - že som vlastne strašne naivný človek, ktorý mal o lekárstve trošku inú mienku, to všetko tu bolo. Živé, prítomné, reálne.. Pár kolapsov, stavov, kedy telo jednoducho vyplo. Tma. Postupom času som sa naučila tieto stavy zvládať, ocitnúť sa kdesi medzi vedomím a nevedomím, kedy už nič nevidím, len silou vôle som schopná riešiť situáciu. A také by to bolo jednoduché, keby ľudia boli občas ľuďmi, keby prejavili emócie, otvorili svoje srdce. Zrazu.. sa začali meniť náhľady na život, booooooooooom!!!!!!!!! pokračovanie článku
Tento článok bude.. pre mnohých šokujúci, možno desivý, a pre mnohých naopak, predsa však potrebujem vzhľadom na dané okolnosti niektoré veci napísať a pomenovať. Aby posunuli možno niekoho iného vo vnímaní smrti ako takej,.. Pred dvomi rokmi som bola takmer zaškrtená. Nie - tento článok nebude o podrobnom popísaní mojej takmer smrti. Veď prečo by aj - bola to tá najabsurdnejšia historka v mojom živote, ktorá mnou natoľko otriasla, že už nič nebolo ako pred tým. Odvtedy mám pocit, že moje vnímanie priestoru a času sa natoľko zmenilo, že sa to nedá popísať niekoľkými písmenkami. Môj matrix sa natoľko zmenil, že už nikdy sa nedalo kráčať tou istou cestou. Nebolo možné vnímať život tým istým spôsobom, vo vyšľapaných cestách, koľajach. A možno to bol ten cieľ! Ťažko povedať, či táto skúsenosť bola len negatívna. Som človekom, ktorý sa snaží hľadať to dobré, čo by malo niečomu slúžiť, čo by nás malo niekam posunúť - možno na inú cestu, možno nájsť akýsi nový rozmer, smer života. A predsa som sa z tohoto zážitku spamätávala dosť dlho na to, aby som opäť mohla vykročiť do nového života. Prinieslo mi to však niečo oveľa mocnejšie - poznanie, že po smrti naozaj niečo existuje,...... pokračovanie článku
Kde sú takí lekári, ktorí sa pri založení spisu aj pozrú na človeka ako na ľudskú bytosť,..? Mojim cieľom je zistiť, či sa na Slovensku nachádzajú takí lekári, ktorí prepájajú poznatky západnej medicíny s poznatkami starej čínskej medicíny. Energetické centrá, dráhy, párové orgány... Pátram, pátram a nenachádzam. Neznamená ale, že keď nenachádzam - tak takí neexistujú. Prečo sa u nás v zdravotníctve deje to, čo sa deje? Prečo je všetko iba o peniazoch a o jednostrannom prístupe? Prečo sa stáva človek iba zložkou, písmenkami hodenými do určitého programu? Spisom? Prípadom? Prečo človečenstvo nemá v zdravotníctve miesto? Sú ešte aj lekári, ktorí sa zaujímajú aj o alternatívne smery, ktorí majú znalosti z ayurvédy, čo však nevylučuje, že ich spájajú so západnou medicínou? Prečo na Slovensku funguje zdravotníctvo tak beznádejne ako funguje? Prečo sa všetko kategorizuje na peniaze? Sú až tak podstatné? Prečo ovládajú na Slovensku systém zdravotníctva ľudia, ktorí nedokážu pochopiť, že ideme zlou cestou a ľudia sú z toho zúfalí? Prečo v zdravotníctve nemá miesto človek ako ľudská bytosť, ktorá nie je zložená iba z kostí, ciev, orgánov, svalovej hmoty, tuku, atď,..? Sú ešte takí?.. pokračovanie článku
Mala vážnu tvár. Chcela zvýrazniť svoju dôležitosť. Veľké okuliare jej na tej dôležitosti existencii ešte pridávali. Prenikavé oči sledovali iba písmenká na monitore. Ťuk, ťuk, ťuk.. Človek má pocit, že nadobúda rozmery akéhosi stroja. Pri komunikácii s touto bytosťou, ktorá si hovorila lekárka som mala pocit, že vlastne ani reálne neexistujem. Nezáležalo veľmi na tom.. kto som, ako sa cítim. A na čom vlastne záležalo? Keď sa človek necíti dobre, je precitlivelý a uvažuje inak. Bolí ho každý pohyb. Boli sme všetci na jednej lodi. Aspoň nachvíľu som mala ten pocit. "Zašpinili ste mi moje lehátko, inak - máte to tam napísané, že sa máte vyzuť...", upozornila ma táto strašná bytosť karhavým výrazom. Nechcela som sa jej už pozerať do očí. Lenže ona.. Ona sa na svojich pacientov nepozerala. Chvíľku som tam sedela a pozorovala ju pri práci. Iba prehodila list na monitore, vo svojom počítačovom programe. "Vysoký cukor, pôjdete ešte na sono, a tú hypoglykémiu musíme nejako riešiť, oblečte sa, zoberte si papiere a choďte..." Rozprávala dosť hodný čas, lenže mne to nejako nedávalo zmysel. Ani nemohlo - lekárka sa totiž nepozrela a myslela si, že tam sedí niekto iný. A takto........... pokračovanie článku
Bááác.. Stalo sa to. Iba tak. Znenazdajky. Jednej noci, kedy sa všetky túžby miešali so snami a sny sa snažili premeniť na realitu. Iba jeden krok a.. potom na chvíľu tma. Vedomie je zvláštny fenomén. Sme tu a zároveň nie sme. Keď sa bolesť začala stupňovať, prestávala som počuť a postupne vidieť. Rukami som sa ohmatávala a pritom som bola už v inej dimenzii vedomia. Som tu a zároveň nie som. Tak nejako to pravdepodobne je aj s našim životom. Ide tu o čosi viac ako hmotnú schránku, ktorú máme momentálne požičanú na určitý čas. Bááác! Podivné zhluky zvukov urobili niečo ako symfóniu medzi vedomím a nevedomím. Kde je tá hranica? Stalo sa to! Iba tak. Znenazdajky. Bola som tu a zrazu som tu nebola. Keď sa k bolestiam brucha pridala akási prapodivná triaška - vedela som, že to nebude také jednoduché. Keď človek nemôže zrazu ovládať svoje telo - zamáva to s ním. Každý pohyb predstavoval bolesť. Pomaly. Ľahnúť si na druhú stranu. Koľko robíme pohybov? Človek si to paradoxne uvedomuje až vtedy, keď ho bolí každý pohyb, každý nádych a výdych. Telo. Zvláštny to mechanizmus. Keby to bolo iba také jednoduché - preskenovať celého človeka a stanoviť príslušnú diagnózu. Bolo by to ľahké.. pokračovanie článku
Kto som,..? Celoživotná diagnóza - Umenie,.. Nadmerne vnímavá bytosť prichádzajúca z Pluta (ktoré oficialne neexistuje..?? Pozri wikipedia.sk:-)), človečina milujúca záhadný farebný svet, s hlavou v oblakoch a na míle vzdialená od reality... Celoživotná láska - Astor Piazzolla a jeho Tango Nuevo, v ktorom sa naplno realizujem.. (trio-fatal.webnode.sk)
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
