Začína to takto:.. po štúdiu sa ocitáme tvárou v tvár realite života. A stránky sa zrazu ťažšie zapĺňajú. Niekedy začínajú byť šedé. Pre nejednu človečinu je to určite šok. Každá človečina je iná. Kniha sa zapĺňa zážitkami a skúsenosťami, pádmi, ranami, neúspechmi - ktoré sa zdajú v ten moment úplne nevyriešiteľné,.. ale kniha sa zapĺňa aj postupnými poučkami z nadobudnutých lekcií. Najskôr sa nám tieto lekcie zdajú ako úplné drámy z tých najdramatickejších drám. A niekedy bolia.. ocitneme sa v bažinách. Ale iba tých našich vlastných - čo pochopíme oveľa neskôr.. Postupne sa v nich ponárame, chceli by sme sa zachytiť nejakého stebla, konára.. ale.. Vieme predsa - akú majú bažiny silu! Najmä - ak z kúpeľa bažín začneme mať istý pôžitok! Vieme totiž - že po každom ponore bažiny výjde zase slnko! Niekedy sa však.. musíme prepracovať až na úplné samé dno bažín, aby sme pochopili, že slnko už dávno zasvietilo, vietor už dávno fúka na našu stranu, oblaky zmizli. Zabudli sme sa iba pozrieť hore na ten malý záblesk svetla! Na jeho odraz, zlatistý lesk, na jeho postupný tieň, ktorý smeruje do tmy. Zračí sa zrazu takáto nádhera! A my sme prekvapení, ako dlho sme si to jednoducho iba.. pokračovanie článku
Sobota. Čas nakupovania. Rozmýšľam. Čo kúpiť. Na čo mám chuť? Dobrá slepačinová polievka sa na víkend vždy hodí. Na tú sa vždy teším! Oddelenie mäsa. Tak. Zobrať kuracinku a už odcupitať ku pokladni! Pohľad na regále ma pobavil! Žmurklo na mňa "Úprimné kurča". Poznáte ho? A hovorí: "Nikdy som nebralo doping, je to proti môjmu presvedčeniu." Žeby mali kurčatá presvedčenie? A vraj má aj rodokmeň. Pozreli sme sa so spolunakupujúcou na seba, poobzerali úprimné kuratá. Dorazil k nám nový trend bio kurčiat? Keď som bola v Nemecku, už pred niekoľkými rokmi tam tento divný trend fičal. Nemci iné ani nejedli snáď. Ale - raz keď som šla na nákup a kúpila normálne kurča a upiekla v rúre, išli si paprčky oblízať! A takmer mi vtedy ani nenechali! Kým som všetko dopiekla, dovarila - skoro tam nič už ani nebolo! Nespoznali rozdiel normálneho kuraťa a kuraťa - bio.. A tak mi sväto - sväte tvrdili, že tam cítiť rozdiely! Nuž.. aj Nemci pochopili, že sa z bio výrobkov stal po čase dosť veľký biznis! Úprimné kura som už pár krát v našich supermarketoch videla. Z pozorovania človečín som si všimla - že každá človečina, ktorá chcela kúpiť mäso - zobrala do ruky aj Úprimné kurča - ale.. bolo to.. pokračovanie článku
Pán Slnka - Slnečník - nás zase privítal svojimi teplými lúčmi do nového dňa. A tak som sa ešte z rána vydala na cestu za kondíciou. Naozaj mimoriadne slnečníkové počasie ma tešilo celou cestou. A tešili ma aj oni. Gagice. Labute - z čeľade gagicovité - ma fascinujú! Toľko nádhery uprostred sídliskovej civilizácie uponáhľaných človečín. Tešia nás svojou prítomnosťou! Pôvabné biele stvorenia, ktoré si len tak ladne plávajú jazerom. Vzniká nová labutia gagicová rodina! Päť nových stvorení už uzrie svetlo sveta. Už čoskoro! Vraj sedia na vajíčkach 36 dní. Potom malé gagice uzrú svet Údolia drakov - Petržalské sídliská. Uvidia Chorvátske rameno. Množstvo ošúchaných panelákov s početnými oknami, príbehami,.. problémami, radosťami... Labuť hrbozobá patrí medzi najväčšie vtáky u nás. Hovorí sa jej aj labuť veľká. Dospelé gagice skonzumujú až 4 kg potravy. Je špecifická čiernym hrboľom na zobáku. Samce majú vypuklejší hrbolec. Na vajíčkach sedí aj samec. Vystrieda svoju priateľku gagicu, keď je ona hladná. No - majú to jednoducho všetko zariadené! Dospelá gagica váži do 20 kilogramov. Živí sa vodnými rastlinami, či korienkami rastlín. Občas malá žabka, či rybka, alebo hmyz... pokračovanie článku
Gagice! "Katka, veď to nie sú husy, ale labute!",... povie niekto - kto si prezerá môj "gagickový" obrázok z Údolia drakov Petržalky. Gagice? Keď som bola malé dievčatko, gagicami sme nazývali všetko "husoidné". A tak.. či to boli morky, pštrosy, kurky, kohúty, husy, či labute - všetko malo názov "gagica". Aspoň u nás na Spiši! A tak mi aj dnes ostal zaužívaný názov "gagice". Aj labuťky teda patria v mojom chápaní medzi "čeľaď gagicovité":-)... Biele gagice plávajúce medzi Dračie údolie Petržalky ma úplne dostali! Po behaní sa zrazu zračila takáto biela nádhera. Úplne dokonalé! Biele perie, dlhý krk. A ako krásne pristávajú! Majú na to svoj špeciálny spôsob! Sú to jednoducho špeciálne stvorenia. Gagicové bytosti majú svoj lad, keď sa iba nesú jazerom, plávajú vznešene, nedajú sa rušiť ani ľudskými bytosťami! Koľko príbehov inšpirovanými labutím gagicovým svetom! Koľká dokonalosť v tajomných stvoreniach, ktoré si tu v Dračom údolí žijú nerušeným životom. Dnes som ich na jazere zrátala! Letiacich, plávajúcich, pasúcich sa bielych gagíc - presne 39. Ale jedna.. jedna jediná ma úplne očarila! Mama ga - gi - ca! Ďaľších päť ešte nenarodených gagíc schovávala pod sebou. Kráááásaa! pokračovanie článku
Miesto činu - Údolie "drakov" - Petržalka. Zrodila sa myšlienka - behu. Koľko som už nebehala? Bolo to dááááávno pradávno. Keď sa voda sypala a piesok sa lial?:-) ...Behanie. Celkom všedná činnosť. Prvá otázka človečín je - koľko zabeháš??? A tak som si pri tejto otázke spomenula na Malého princa - keď vysvetľuje človečenské otázky. Koľko máš rokov? Koľko zarábaš? Odkiaľ si?... A Malý princ predsa vedel iba, že pochádza z asteroidu B612... Aj takáto myšlienka mi dnes prebehla hlavou pri behaní. Prečo človečiny vlastne bežia? Chcú zdolávať rekordy? Chcú prekonávať vlastný tieň? Cítia sa dobre pri prekonávaní svojich limitov? Chcú schudnúť? Dôvodov na behanie je veľa. Akýmkoľvek pohybom sa nám vyprádzdňujú myšlienky v človečo - makovičkách. Musím povedať, že športov som vyskúšala už pomerne veľa. Či to bol tanec, alebo joga, pilates, squash, plávanie, tai chi, cchi kung... k behaniu sa rada vraciam. Celé to začalo pred šiestimi, či siedmimi rokmi... dáááávno. Niekedy mám pocit, že snáď v minulom živote. Moje zdravotné kolapsy ma čoraz viac upozorňovali na to, že niečo s mojim telom nie je v poriadku. Nadmerná únava, ubehaný kolotočový život... Prepracovala som sa až k ....... pokračovanie článku
Rozvidnelo sa a mňa zobudil škrekot a piskot vtáctva, ktoré krúžilo sem a tam. Darmo! Zase sa zjarnilo a Pán slnka - Slnečník vytiahol svoje pazúrky. Petržalka sa prebudila do slnečníkového dňa a v hlavách človečín sa zračili myšlienky typu - Čo robiť? Kam ísť? Ako využiť deň? A tak aj v mojej človečenskej makovičke blúdili myšlienky. Boli ako muchy! Jedna hovorila - poď plávať, voda Ti prospeje! A tá druha zase - choď von k Slnečníkovi, je krásne! No a tá tretia.. zavolaj priateľom! Veď centrum mesta zase ožilo. Zaplavili ho vznášajúci muži, jazzmani, obrazári kresliari, živé sochy... Slnečníková Bartislava opeknela a znovu chytila nový pulz! La dolce vitaaaaaa! Beriem tenisky.. do kapsičky pchám iba to najnutnejšie na prežitie a vydávam sa s batohom cez hory! A tiež - beriem kresliarske potreby - pre vznik novej inšpirácie a taktiež notový zošit - ak by mi niečo cestou napadlo! V hlave mám pustený spev Yael Naim - New Soul a kráčajúc v jeho rytme pozorujem človečenský tajomný svet... Čajky, kačice a iné tvory ma fascinujú! Malé kačičky idú v prúde rieky. Nevzpierajú sa. Iba sem - tam nájdu iný prúd a nalodia sa naň. Aká krása! Oblačnice oblakové, stromy! Svet prírody..... pokračovanie článku
Miesto činu - panelák. Taký celkom obyčajný. Petržalský. Ošarpaný. Šedý. Ako iné paneláky v Petržalke. Myslím tie - nenamaľované na farebno. Tie klasické - staré, ošuchané, kde sa odvíja milón ľudských človečenských osudov. Čas - 10.04. Deň - pondelok. Nič zvláštne. Ja - po raňajkách - nesmierne rada, že dnes nejdem do práce - v tempe adagio pohybujúc sa po byte s cieľom upratovať - v teniskách neučesaná - kráčajúc po človečinu, ktorá chce objasniť teóriu a akordy na skúšku z hudobnej teórie... Život v našom Paneláku nie je ničím výnimočný. Za ten krátky čas, čo som sa tu nasťahovala aj s mojim klavírom a riadnym batohom veľkým ako svet - som tu stretla pár človečín. Zaujímavé, že človek niekedy stretáva tie isté človečiny! Pán s dvomi psími kamarátmi, pani, ktorá.. vo výťahu ďakuje za našu spoločnosť... Pár vtipných človečín, ktoré sa ma pýtali, či máme na dvanástke strechu.. A tak sa sem - tam aj pobavím! "Už som tu, dole.. čakám...", zaznel hlas v telefóne. Vypínam internet a hudbu, stláčam tlačidlo na výťahu. Výťah opäť nechodí - pospevujem si pesničku Richarda Mullera - keďže výťah naozaj nechodí - prezrádza pán, ktorý sa pozerá do hlbokého priestoru výťahu s baterkou.. pokračovanie článku
Zobudiť sa tak.. s pocitom, že vidím dokonalo predmety naokolo mňa, aké by to bolo.. ??? Túto otázku si dávajú človečiny, ktoré sa pozerajú na svet z okuliarov, či kontaktných šošoviek. A keď sa moje oči zapálili, zrazu sa na to človek pozerá úplne inak. Skúste okuliare! Nuž ale.. človečiny, ktoré nosia kontaktné šošovky pridlho - si akosi na ne navyknú - návrat k okuliarom je v mnohých prípadoch takmer nemožný. Všetko je o zvyku. Vyskúšala som pár okuliarov - ale.. bol to úplne iný svet. "Aj ja mám tento problém, presne to isté!", ukľudní ma človečina, ktorá si kupuje kontaktné šošovky. "Vidieť rám a pozerať sa na svet ako z ďalekohľadu - je to jednoducho iné", skonštatujeme obe. Vidieť tajomný huncútsky nepochopiteľný úsmev predavačky v optike, ktorá sa na nás pozerá ako na ufóncov. Pravdou však je, že každá človečina vidí úplne iný svet, nemáme možnosť to porovnať.. Naše videnie je iba naše! Niekto má astigmatizmus, niekto si dá oči zoperovať, niekto si zvykne na okuliare - a vôbec nerieši, ako vidí, čo by mohol vidieť lepšie. Keď som začala nosiť kontaktné šošovky - zrazu sa otvoril iný svet. Všetky písmenká ožili, svet mal lepšie farby. Ách, zradná optika! Svet bol..... pokračovanie článku
Bartislava! Páči sa mi tento názov! Vystihuje popletené malo - veľké mestečko! Terasy kaviarničiek sa znovu otvorili, pán slnka - Slnečník sa na nás zase usmieva a prejavuje nám ľudským bytostiam náklonnosť. Aké je všetko krajšie, keď k nám zavíta Slnečník! Človečiny majú hneď viac energie! Prechádzam sa starým mestom.. sledujem Poliakov, Rusov, ufo - človečiny s mikrofotoaparátmi, ktoré mi hneď podávajú do ruky.. Neviem čo mám stlačiť, aké tlačidlo! Ufo človečina s veľkým farebným slnečníkom vysvetľuje po ufónsko - anglicky:-) - ktoré tlačidlo je to správne. Strácam sa v skupine hlučných Talianov a im sa páči, že chvíľu kráčam s nimi. Nie, nedajte sa rušiť! Ja predsa mám svoju cestu! Počuť príjemnú hudbu z Hlavného námestia a vidno nové atrakcie! Maliari predvádzajú človečinám svoje nové obrazy, lanária zmätené a očarené ľudské bytosti našou Bartislavou svojimi portrétmi, sem tam skláňajú zraky pred zaujímavými ženami. Vidím ich huncútsky úsmev! Hneď vedia byť galantnejší! Áááách, mužské človečiny! Vraj - jeden pohľad na ženské prsia - predĺži mužovi život o niekoľko rokov:-)... To som - samozrejme - iba počula. Jáááj, tak do toho ženské bytosti! Šup šup predĺžiť životy:-)) pokračovanie článku
Keď poobede zazvonil telefón - presne som vedela, čo urobiť, povedať. Iba akosi - scenár života ma zase prekvapil! Mala som v úmysle upozorniť ľudské bytosti - že keď nabudúce neprídu na hodinu klavíra - nech mi dajú aspoň deň pred tým vedieť. Zdvihla som rázne telefón a ozval sa otec malej Kláry, ktorý vysvetľoval svoju situáciu. "Som chorý, mám pred sebou pol roka života.. Malá Klára už chodiť na klavír nebude. Aspoň nateraz, kým sa situácia nevyrieši. Som nešťastný človek. Ďakujeme Vám za všetko, čo ste pre nás urobili.. Manželka odišla do zahraničia a momentálne som rád, že sa o mňa stará Klára.." Ozval sa hlas zmätenej bytosti, ktorý.. čakal na moju reakciu. A čo teraz povedať? Urobiť? Akosi... som sa zasekla a nevedela som nájsť tie príhodné slová, vety, ktoré vždy pred tým išli akosi samé z mojich úst. Veď komunikácia - to bola vždy moja méta! A teraz? Slová ostali niekde stratené, zasekli sa a nechceli ísť preč.. Stlačila som to nevyspytateľné tlačidlo - ukončiť hovor - a ostala v šoku. S Klárou sme sa ešte raz stretli. Je to vnímavá a inteligentná bytosť. A zrazu.. si človek uvedomí - ako sa veci majú a čo je to skutočne "dôležité".. Zrazu.. prišla ľadová sprcha.. pokračovanie článku
Jej kučeravé vlásky boli viac ako nápadné. Jej oči boli tmavé, ale mali iskru. Spod klobúka sa usmievali na mňa a dávali znamenie - spriaznenosti. A tak sme sa dorozumievali očami. Malé dievčatko sa volalo Romana. Mala v ruke bábiku. "Ocko, už musíme vystúpiť, zmeškali sme jednu zastávku!" A vtedy sme všetci pochopili, že pán, ktorý je absolútne mimo, pretože je opitý - je otec dievčatka. Chcel ju pohladiť, objať, ale - malé dievčatko sa bránilo dotykom a pohladeniam svojho opitého otca. Chvíľkami cítila zahanbenie.. Jej oči rozprávali! Zrejme - podobnú situáciu nezažila prvý krát. V očiach sa zračil odpor, ktorý sa stretával s otázkami. Ľudský hnus! Ako môže človek priľahko stratiť ľudskú dôstojnosť,...??? Dievčatko vedelo presne - kam idú a kde musia vystúpiť. "Koľko máš rôčkov krásny anjelik?", spýtala sa pani, ktorá sedela pri mne. "Päť aj päť mesiacov a volám sa Romana.." Dievčatko nestratilo pozornosť ani na chvíľku. Pozorne pri svojich odpovediach sledovala cestu - aby sa dostali starostlivo domov. Keď sa blížila ich zastávka, na ktorej mali vystúpiť - potiahla svojho otca za rameno. "Ociiiiii, už sme tu!", zakričala hlasno - lenže... Nebolo to až tak jednoduché!! pokračovanie článku
A už sa zdalo, že to bude celkom normálna sobota! Pán slnka - Slnečník už zase vytiahol svoje drápky a hladí nás svojimi teplými, letnými lúčmi. Tento rok prišiel nejako skoro. Aprílové počasie nám dáva zabrať! Hojdačka. Otváram okno, dávam si svoju každodennú ľadovú sprchu, na ktorú som už zvyknutá. Každý máme svoje závislosti. O pol hodiny na to - sa už na parapete usmieva čierny drozd. Kto si ty? Prišiel si ma zase pozrieť? Na dvanáste poschodie z času na čas priletí hocijaký tvor. Občas ma príde pozrieť toto záhadné vtáctvo, ktoré je úplne zmätené. A zrazu sa ocitajú v tajomnom priestore, z ktorého sa nevedia vrátiť medzi svoje "vtákobytosti". Ách veru! Vtáky.. Tajomné to tvory. Vždy som im závidela ich krídla. Ich schopnosť lietať. Aké by to bolo úžasné - zdvihnúť krídla a len tak odletieť! Vzlietnúť! Pozrieť sa na krásy jazera. Vychutnať si vietor a odraz slnka na vodnej hladine! To my všetko môžeme! Ale len z človečenskej perspektívy. Drozd sa chvíľu zmätene tváril, dlho sa na mňa pozeral.. Hovorím mu: "Veď už niečo prehovor! Povedz nejakú príhodu z vtáčieho sveta." No on nič. Iba chcel ísť domov medzi svoje vtákobytosti, ktoré naňho čakali. Prehovoril iba telefón. pokračovanie článku
Bolo to dávno. Koľko to môže byť? Koľko mohlo ubehnúť hodín, minút, dní, mesiacov, rokov? Rok 199? Dáávno! V minulom živote? Niektoré veci sa nám javia ako dávne, minulé, snáď ako keby sme ich prežili v minulom živote. Iné - sa javia čerstvé ako včerajšie. Čas.. Je tak subjektívny! Písal sa rok 199? - Ja ako človečina, ktorá prišla študovať do Topoľčian konzervatórium. Iné mesto, iné človečiny, veľký neznámy svet, neznáme bytosti - ktoré som postupne začala spoznávať. Pamätám sa na to, ako dnes - keď ma sestra nechala na internáte, vybalila tašku a veci a zrazu odišla. Nebolo jej. Nikoho blízkeho, známeho človiečika, s ktorým by som sa podelila o moje rozhádzané emócie plné očakávania, vzrušenia, dobrodružstva. Bolo treba sa so všeličím vyrovnať, vysporiadať svoje neotesané rozbúrené emócie. Nájsť odpoveď na mnoho otázok, ktoré sa šírili v tej malej makovičke snáď rýchlosťou svetla! Predsa - po čase sa podarilo nájsť pár spriaznených bytostí! Nebolo ich veľa. Koľko stretne človek za život spriaznených bytostí? Čo je málo? Čo je veľa? Po čase tápania, pádov, zranení, ale aj pokrokov, posunov - prišla istota, že som na správnej škole, medzi správnymi človečinami. A vtedy .... pokračovanie článku
Boli dvaja. On a ona. Nie. Traja. On, ona a pes. Na pohľad úplne normálna dvojica. Predsa tieto bytosti mali čosi - čo ma fascinovalo, udivovalo, pútalo moju pozornosť. Spontánne otvorené ľudské bytosti, ktoré mali pri sebe psíka. Ten mal všetko pod kontrolou. Zvláštne bytosti, ktoré na seba čímsi upozorňovali, z ktorých bolo cítiť, že sú šťastní... Nová zastávka autobusu. Nové ľudské bytosti. Strhané tváre, ktoré idú zase ako inak ... - do práce. Pani, ktorá nastúpila do autobusu na nasledujúcej zastávke bola chronickou sťažovateľkou na celý vesmír. Nebolo ani jednej pozitívnej udalosti v jej živote, ani jediný záblesk svetla. Za pätnásť minút cesty sme sa dozvedeli jej celkový zdravotný stav, udalosti posledných dní a mesiacov, jej pohnutý život. "Pani, nebojte sa - všetko prejde raz a zase sa Vám bude dariť.. Nič netrvá večne", prehovorili tajomné ľudské bytosti. Nemohla som si pomôcť - mali v sebe čosi zvláštne, svetelné. Keď na nasledujúcej zastávke vystúpili - pochopila som. Obaja boli slepí! Aká irónia osudu! Dvere autobusu sa zatvorili, tajomní svetelní ľudia sa vzdiaľovali. Svet tmy. Uvedomujeme si kontrast svetla, farieb, zvukov, že môžeme vidieť toľkú krásu...??? pokračovanie článku
Pondelok. Zoznam povinností - čo urobiť - aký je deň - koľko je hodín - kam mám ísť - čo mám naprogramované na dnes - čo vybaviť - čo urobiť do práce - čo si pripraviť na dnešný deň - odhadnúť časové sklzy a naprogramovať sa na reálny čas - čo stihnúť - čomu dať prednosť - čomu nie - práca - sústrediť sa na prácu - samomotivovať sa a nájsť zmysel bez únavnej fázy - pri únavnej fáze prepnúť program mysle na to, čo bude po práci - po práci prepnúť program na druhú prácu, prípadne si vyvetrať hlavu z práce č. 1 - po práci č. 2 odhadnúť časové horizonty - rozložiť si čas na oddych - nepreháňať to so svojimi aktivitami voľného času, lebo sa dostaneme do časových sklzov a debetov - po oddychu prepnúť program na druhý deň - čo treba urobiť v utorok - reálne zhodnotiť predchádzajúci prežitý deň - čo bolo urobené - neurobené - nestihnuté - čo mohlo byť urobené prípadne lepšie - myšlienková príprava na utorok - čo urobiť - stihnúť - vybaviť - prehodiť program na utorok - práca - ................................. Tie isté zadania. Človeku by sa mohla z toľkých bodov zatočiť hlava! A predsa existuje čas bezčasovosti - kedy človietky uvažujú nad tým - či je správne, že žijú tak ako žijú? pokračovanie článku
Kráčala som mestom a užívala si pomalý pocit mojich nôh. Konečne žiadny zhon! sobota! Kráčanie v tempe Andante, prípadne Adagio - sa mi veeeľmi pozdáva! Žiadne Presto, či Vivace, nebodaj Prestissimo. Bŕŕŕ! To predsa praktizujem stále. A potom - raz za čas sa otočím na ďaleké Východné Slovensko - a všetci sa ma pýtajú - "Katka, ty kam tak utekáš...? Veď to ideš straaašne rýchlo, to veru nie je prechádzka!.." A majú pravdu! Neuvedomujem si tempo mojich rýchlych nôh, oni už akosi utekajú samé, lebo ich majiteľka ich neustále zaťažuje vysokou tempovou rýchlosťou. Piankooo, kľud! Až kým sa neozve hlas staršej pani, ktorá mi naruší môj blažený pocit z nízkotempovej rýchlosti môjho kráčania a vnímania sveta... "Prosím Vás, neviete kde je v týchto končinách kníhkupectvo? Jaa, vyhrala som jednu knihu a potrebujem si ju ísť zobrať..", spýtala sa pani, ktorej zase rýchlosť nôh nebola nízkotempová - ako tá moja! Hm, toto bude nejaká aktivistka, vyzerá dosť akčne! Jej oči sa hýbali dosť rýchlo. No a hlavne - jej ústa, ktoré nestačili vypovedávať to všetko, čo by chceli povedať - sa nevedeli zatvoriť! Medzi nádychom a novou vetou bola prikrátka pauza na to, aby som sa vyjadrila aj ja.. pokračovanie článku
Zhasnime svetlo na hodinu a pripojme sa k Hodine Zeme. Slovensko sa dnes zapojí do celosvetovej environmentálnej iniciatívy. Projekt Hodina Zeme - chce poukázať na globálne otepľovanie našej planéty, chce upozorniť na to, aby sme si svoju planétu Zem chránili, vážili. Pripojme sa aj my k tejto myšlienke - a jednoducho zhasnime svetlá na hodinu. V čase od 20.30 - 21.30 sa tak zaradíme k štátom, ktoré túto myšlienku podporili v minulosti. V tomto čase zhasnú viaceré hrady - Bratislavský hrad, Strečno, Spišský hrad, Oravský hrad, hrad v Starej Ľubovni, Budatín, Nitriansky hrad. V úplnej tme ostane aj Primacionálny palác, budova Národnej rady. V tomto čase bude vypnuté osvetlenie v mnohých iných mestách - Poprad, Košice, Prešov. Vypnime svetlá na hodinu, toto vypnutie je podľa organizátora projektu symbolické - má vyjadrovať nádej a vieru v pozitívne zmeny, zapojených je množstvo firiem a organizácií. A tak iba jednoducho zhasnime a popremýšľajme, čo by sme mohli urobiť pre našu planétu Zem, ako sa k nej správame.. Uvedomujeme si dostatočne zmeny, ktoré sa odohrávajú v posledných rokoch na našej planéte? Vieme si vážiť Matku Zem???? Pripojme sa k 1,8 miliardám ľudí sveta.. pokračovanie článku
A zdalo sa, že už ma v nevšednej - všednosti nič neprekvapí. No ale - to by bolo predsa príliš ľahké! "Sedem rožkov? Prepánajána!.. kto dnes už kupuje sedem rožkov? Prečo sedem slečna..? Normálni ľudia kupujú väčšinou desať", spýtavo na mňa hľadela pani pri pokladni. "Viete, koľko sa mi tu premelie ľudí,..?? Ale musím uznať, že sedem rožkov - to sa nestáva často..", skonštatovala a pozrela sa na nevrlého chlapíka, ktorý stál za mnou v rade a netrpezlivo čakal, kedy sa konečne dostane na rad a zmizne, už nebude musieť počúvať teóriu siedmich rožkov. Normálni ľudia? A to sú akí? Kto je vlastne normálny? Väčšinou - ten, kto sa pod zástierkou svojej tajomnej masky tvári, že je normálny - normálny nie je! Prečo sedem? Nikdy som sa nad tým nezamýšľala! A tak som,.. nevedela odpovedať na tak ľahkú (???) otázku.. Jednoducho sedem! Desať je príliš veľa, šesť príliš málo - ale sedem - tak akurát! 7 - Magické číslo - akože sedem trpazlíkov? Alebo sedem mesiačikov?? Jednoducho sedem je akurát! Pani pri pokladni si ma ešte raz dôkladne premerala a zaželala mi pekný večer. Bola celkom milá! Odkráčala som smerom k escalátoru - keď som zazrela, ako sa jednému pánovi vysypala cibuľa........ pokračovanie článku
"Počkaaaj, ale veď ona nie je zadaná... Nemá to v profile Facebooku. Býva na Súmračnej. Číta Murakamiho a chodí často do podniku Hlava XXII...", započula som rozhovor partie mladých chalanov. Partička snáď ani nie dvadsať - ročných chalanov po následnom kliknutí na stránku facebooku - hľadala informácie o jednej spolužiačke. Nuž a tá... čo Vám poviem - mala tam snáď všetko! Kde býva, čo rada číta, čo rada nosí, či je zadaná - alebo nie, ako sa cíti, akú hudbu počúva.. Po takomto facebookovom kliknutí boli odhalené všetky tajomstvá. Chtiac nechtiac som si vypočula tento rozhovor a zaspomínala na časy minulé. Priznajme - nedá sa to porovnávať! Doba, kedy fungovali telefónne automaty na kartu, kedy bola novodobým hitom takzvaná pevná linka, kedy boli mobilné telefóny ešte ďalekou víziou, kedy.. sme odrazu v škole museli hovoriť učiteľke namiesto "súdružka" - "pani učiteľka", kedy.. sa hrala škôlka pred bytovkou.. je už minulosťou! Uznajme, že tieto časy sa predsa nedajú porovnávať s touto dobou technického pokroku a pohodlnosti! Vypočula som si celý rozhovor tejto štvorice mladých chalanov, ktorí zisťovali informácie pomocou sociálnej siete a zaspomínala som na časy minulé..... pokračovanie článku
Nasledujúca zastávka - Ursínyho.. Zaznel podivný hlas pani zatvorenej v električkovej skrinke. Aha! Náhle som sa zobudila a zistila, že električka idem úplne inam - a zrovna tam, kam ja nechcem. "Pani, to ide kam tento zázrak?", pozrel sa na mňa s miernym úžasom pán s klobúkom. "Nuž veru, to nikto nevie...", odpovedala som s miernym poloúsmevom. "Ale veď.. to ani nikto nemôže vedieť, táto električka nemá nakreslené žiadne číslo predsa", skonštatoval niekto iný, kto... založil záložku, zatvoril knihu a.. nevedel kam ísť ďalej. A tak .. sme sa všetci ocitli na Ursínyho a s úsmevom sa pozreli na rozpis električiek. A niekto úplne iný zase poznamenal: "Aj Vám sa občas stáva, že niekam idete, no a.. neprídete k cieľu?" "Myslíte doslovne, alebo iba obrazne,..?", spýtala som sa neznámej človečiny. "Heeej, vy počúvajte! Vy máte dobreé otázky!",.. Diskusiu náhle prerušila jedna pani, ktorá bola dôraznou sťažovateľkou na celý svet. Jej sťažnosti zapĺňali postupné požiadavky, čo by sa ako mohlo zmeniť. "Dôležitá je cesta, nie cieľ", poznamenal niekto múdry zozadu. A niekto ešte múdrejší poznamenal - "Myslíte cestu električkou? Nuž tá je dôležitá..." A niekto kto sa nudil prehovoril.... pokračovanie článku
V zajatí myšlienok a čísel som vkráčala do banky. Výber z vkladnej knižky nie je nič neobvyklé. Nič špeciálne. Alebo áno..? Nuuž.. Iba,.. ak to nie je menšia pobočka. Pohľad dvoch nudiacich sa žien, ktoré som nepochybne vyrušila zase v ich iste dôležitej debate - hneď prezrádzal, že táto návšteva nebude jednoduchá a už vôbec nie príjemná. "Prosím", ozvala sa žena v rokoch, ktorej scanovací pohľad bol silnejší ako laserový lúč. Musím uznať, že pohľad na jej výstrih ma miatol ešte viac. Jej výstrih smeroval až do žalúdka, .. ale veď ja - nechcem sa pozerať bankovej úradníčke predsa až do žalúdka! A možnoo.. mužov by to zaujímalo! Alebo miatlo ešte viac? Vybrali by viac ako mysleli? Hm.. Každopádne - to bol iba začiatok našej prapodivnej komunikácie. Pohľad, ktorý hovoril za všetko s vetou - "Ste učiteľka? Stále chodíte vyberať,.. nechcete od nás spotrebný úver? Chodí Vám Vaša výplata na tento účet,..?" A je ako sa hovorí - "vymaľované". Odklepnuté. Jasné. A teraz.. teraz o mne vie dotyčná pani všetko. Ani som sa nestihla porozhliadnúť a diplomaticky povedať nie - ona.. viete si to predstaviť, už vyratúvala výšku splátky. Akosi som sa začala cítiť zrazu potupne. Ponížene.. pokračovanie článku
Cŕŕn! Budík! Stláčam tlačidlo odložiť... ako inak - už viem presne, koľko pohybov urobiť, aby som sa nenamáhala príliš pri rannom otáčaní v posteli. Niekedy ma však môj zázračný dotykový telefón riadne dostane a nezachytí môj "ranný" dotyk. Jasné, Petržalka sa už dááávno zobudila. Zase vidieť z môjho výhľadu okna autobusy a upchaté cesty. Ešte, že svieti Pán slnka - Slnečník a dobíja nám energiu. Nalievam si kávičku z môjho nového oranžového koťoga a snažím sa nájsť medzi jednotlivými článkami človečín niečo zaujímavé a inšpirujúce. Poslednú dobu sa všetko točilo okolo volieb. Voľby sa pominuli a tak sa prehŕňam článkami, ktoré majú povolebné témy. My človečiny máme tendencie písať o negatívnych veciach. Radi píšeme sťažnosti - aby sa nám uľavilo, v podstate - potom má článok terapeutický charakter. Je to akási terapia - keď sa písmenká usporiadajú do slov, myšlienky do viet... A niekedy - niekedy počítam, koľko článkov je pozitívnych a koľko negatívnych. Veď musí existovať akási vyváženosť,...??? A tak som sa rozhodla, že napíšem pár riadkov človečine, ktorá zmenila moje smerovanie, prispela k výraznej inšpirácii a obohatila môj život. Jeho meno je Milan Kozánek............ pokračovanie článku
je desivá a tajomná. Hrôzostrašna? Možno podobná, ako tá moja. Keď som bola malá, myslela som si, že Boh je taký starý deduško, ktorý sedí na oblaku a stále má zdvihnutý prst hore. A keď sme ako deti urobili nejaké huncútstvo, jeho prst sa večne hýbal. Akoby hovoril: "Ja som Ti to hovoril, že to takto dopadne, keď budeš klamať..." Alebo - "Veď počkaj, keď to nepovieš mame, ja Ti ukážem, kto som ja.." Pozerám sa na výkres malej Emky a vraciam sa do mojich spomienok. Aké rovnaké predstavy! Je to možné? Niekedy, cez iné ľudské bytosti veľa vecí pochopíme. Čas sa zrazu zastavil. Áno, vnímala som to rovnako. Lebo každá dospelá človečina mi hovorila - "Veď počkaj, to sa nesmie, Pán Božko to vidí." A tak, sa postupne moja predstava tzv. "Pán Božka" - zmenila na hrôzu. "Myslíte, že on naozaj všetko vidí? Sleduje každý môj krok?", spýtala sa malá Emka, pozrela sa na mňa a potom ukázala svojím malým prštekom na oblohu. "Sedí tam a pozoruje nás kedy sa pomýlime?", oči sa jej zväčšili trojnásobne a tie malé ústočká, ktoré straaašne veľa rozprávajú sa nezatvorili od úžasu a veľkého otáznika, ako to vlastne je..??? Detské človečiny vnímajú svet intenzívnejšie! Ich svet je farebný a veľký! pokračovanie článku
Kto aspoň raz nevyskúšal zoznámenie cez internet? Keby sa raz zozbierali zoznamkopríbehy, iste by z nich vznikla zaujímavá kniha. Mohla by sa venovať psychologickej štúdií typov a charakterov človeka, jednotlivých osudov. Určite by to bolo zaujímavé čítanie. Boli by to komédie, tragi - komédie, absurdné drámy, frašky, možno by sa v nich našlo pár dobrodružných zvratov, možno celkom pár milých absurdných príbehov, ktoré napísal sám život. Jeden z príbehov, ktorý sa stal môjmu známemu ,... ktorý ma dosť rozosmial: "Tak som si urobil profil na zoznamke. Hovorím si,.. veď nemám čo stratiť! A predstav si, začali sa ozývať zaujímavé ženy. Idem do toho! Dohodli sme termín s neznámou ženou. Čakám, čakám.. Poznáš ten pocit - obzeráš sa, kto by to mohol byť. Aha, mohla by to byť táto! - tá v tej sukni a kabáte, waaaau, nech je to táto! Prosím! Ale.. nech to len prebohaa - nie je tá, čo ide hneď za tou "sukňovou".. No a tátooo - aj tá by mohla byť. Prišla však nakoniec úplne iná z inej strany. "Markéta - moje meno, teší ma..", podala mi ruku a hneď si ma prezerala. Prescanovala ma svojimi všetkými llúčmi a senzormi. Nuž,.. nevyzerala zle. Nenápadne som si obzeral aj ja ju.. A teraz? pokračovanie článku
Workshop Architektúra tela, ktorý viedol Milan Kozánek - mi otvoril nové cesty, nové dvere. Pochopiť anatomickú podstatu človeka, nahmatať a vnímať priestor, ktorý nás obklopuje.. Skamarátiť sa s našou podstatou - Matkou Zem, pochopiť oporu Zeme, vnímať jej energiu. Dotknúť sa svojho tela, pochopiť anatomické zákonitosti podstaty človeka, na základe tejto skúsenosti pracovať so svojim telom. Zavnímať impulz, mať zatvorenú myseľ na základe "neviem". Každým impulzom vzniká nový pohyb, pričom človek pohyby netvorí, iba na základe vnímaných impulzov pohyby vznikajú. V okamihu, kedy sa spýtame - "ako ďalej?", prestávame cítiť impulzy a začíname pracovať hlavou na základe spätnej analýzy. Každá takáto analýza neguje ďaľší impulz. Naučiť sa vnímať svoje telo, impulz partnera - pri úplnom uvoľnení a odovzdaní sa vzniká improvizovaný tanec, ktorý je našim vyjadrením našich impulzov. Naučiť sa vypínať myseľ, prežiť daný impulz v danom čase - tu a teraz - vytvára množstvo ďaľších podnetov. Zároveň pochopiť svoje vlastné limity tela, prekonávať ich - ale s prihliadnutím a rešpektovaním fyziologickej podstaty človeka. Nájsť súvislosti medzi jednotlivými orgánmi a energetickými dráhami. pokračovanie článku
Muž a žena. Protiklady, ktoré sa dopĺňajú. Pochopiť a správne uchopiť svoju úlohu - muža, úlohu - ženy nie je tak celkom v tejto dobe jednoduché. Čo to znamená byť mužom? A čo to vôbec znamená byť ženou? Prijať svoju úlohu v kolobehu života, stotožniť sa s ňou, akceptovať seba, rozvíjať svoje prednosti, okresávať svoje nedostatky. Pochopiť kto som? Kam kráčam? Čím všetkým musí prejsť žena? Časy sa zmenili. Rola muž - žena sa často zamieňa, alebo nesprávne chápe.. Ocitli sme sa na scestí a popretí ženstva ako takého a bude trvať mnohým generáciám, než sa úloha muža a ženy vráti do správnych koľají. Kniha sexuologičky Maitreyi D. Piontek - Tao a sila ženskej sexuality - má čo povedať každej žene. Už pri názve sexualita - cítim ale v tvárach človečín predsudky! Predsa len - pod slovom "sexualita" - chápeme všeličo. Veľa žien má jangovú (mužskú) energiu, dochádza tak k popieraniu svojho ženstva a tak k popieraniu toho najprirodzenejšieho čo máme - k ženskej energii a k ženskému stredu. Mnoho žien si tak vytvára blokády, ktoré môžu vyústiť do komplikovaných ženských zdravotných problémov. Ženy sa prispôsobili mužom, mužskému systému hodnôt. Nie je to ale výlučne chyba mužov..... pokračovanie článku
Kde bolo, tam bolo... za siedmimi horami, kde sa voda sypala a piesok sa lial a všetko bolo naopak - žili bytosti, ktoré úplne zabudli na dary prírody. Kedysi - pre nich bola obrovským darom. Matka Zem a Otec Vesmír. Kedysi bola pre nich Matka Zem obrovskou kráľovnou, ktorú si cenili, starali sa o ňu, strážili ju. Vesmírne zákony si uctievali. Prírodné zákonitosti sa stali ich prvou učebnicou života. Hm.. Nuž, kedysi.. Potom.. ďaaaleko pootooom, keď si osvojili technické výdobytky sa im Matka Zem začala nejako postupne vzdiaľovať z ich horizontu. A na Pani Prírodu úplne zabudli. Sem tam - si niekto spomenul, z čoho vzišiel a k čomu sa treba navrátiť. Technika im úplne pomiatla hlavy! Usadila sa v bytostiach, prenikla do ich života a oni sa tešili novému veku, ktorý bol poznačený pohodlným životom. Postupne sa však vytrácal návrat k prírode, ku kozmickým princípom. Ľudské bytosti zabudli aj na svoje vlastné telo, ktoré považovali za schránku. A tak začali čoraz viac ochorievať... A čoraz viac ochorievali, tým viac hľadali v krajine cukríkov - antibiotík. Ich program v hlave bol jasný. Prísť k lekárovi, no a on už predsa vymyslí nejaké riešenie... Napíše zase nové cukríky..... pokračovanie článku
Ranná káva, sledovanie správ. Je ráno a ja sa pozerám zmätene pri raňajkách na zábery snehom zaviateho Mníchova. Európa v zajatí snehu! A pritom sa stačilo iba pozrieť z môjho okna. Výjdem von s nadšením, že všetko prebieha podľa plánu, otvorím bránu a.. zmätene sa pozerám na výjav, ktorý sa približuje tomu, čo som videla v Tv. Predtým počúvam otrasy paneláku. Veď bývam na dvanástke! A tam už Pán Vetrov - Veterník je dosť hlučný. Moje vonkajšie žalúzie sa dnes zasekli. Celú noc sa hýbali sem a tam, ráno už nevedeli kam.. Pískajúci Veterník už vo výťahu ohlasoval svoj príchod. Chvíľku pískal na tóne c 1, ale jeho melódia bola oveľa farebnejšia. Prešiel všetky tóny! Aký má on dnes hlasový rozsah! Skutočne, Pán Veterník - uznávam, dnes ste naozaj rozospievaný dobre! Áno, veď sa mi zdalo, že keď som odchádzala do práce - nejako sa príliš otriasali panely. A to počuť v dvoch prípadoch - keď ide hlučné lietadlo, alebo keď púšťajú z hradu ohňostroje. Vlastne v troch prípadoch! Keď je búrka. Ale tento tretí prípad ma akosi v tejto tuhej a nevyspytateľnej zime nenapadol! Že môže snežiť aj hrmieť - to nezažívame predsa každý deň! Vlastne - skoro nikdy! Ale teraz.. je všetko naopak... pokračovanie článku
A už som sa tešila, že si oddýchnem! Plávanie pre mňa znamená meditáciu v pohybe, čas - kedy si vyčistím svoju myseľ. Vodný svet znamená pre mňa veľa. Voda sa stala už v detstve silným elementom. Po hodine plávania sa dostaví zaujímavý pocit, kedy prestávam registrovať záťaž, moje telo vo vode začína lietať a ja sa cítim vtedy lepšie ako na súši. Vtedy si vždy spomeniem na morské panny a iné vodné víly.. V poslednej dobe však začínam byť mierne nervózna z preplnených priestorov plavární. Či je to Iuventa, či sú to Pasienky - nedá sa normálne zaplávať ani ráno, ani večer. Stále rovnaký počet ľudských človečín. Nie je priestor na pokojné plávanie. A keď človek dostane asi tretí krát kopanec počas plávania - má chuť odísť a celé to zabaliť. Rezignácia! Najväčší nonsens, ktorý som nedávno zažila - bol, že ma chlapík kopol pri plávaní do brucha, ledva som doplávala celú dĺžku. A samozrejme - dotyčný si ani len nič nevšimol! Veď tu prišiel vydať zo seba maximum! Prečo by sa pozeral na ostatné človečiny! A tak som v strede bazéna lapala po dychu. Snažila som sa vypnúť svoje myšlienky v hlave, že nedoplávam. Začala som si pohmkávať pesničku - táto metóda vždy doteraz zabrala........ pokračovanie článku
V okamihu, kedy si vo výťahu dávam rukavice, svoju vôňu, náušnice na uši... sa výťah otrasie. Nie! Dnes ma neodviezol na prízemie, ako za bežných okolností. V mojom rozbehu som si ani nestihla uvedomiť, že ma výťah neodviezol tam, kam obvykle. Prááááásk, sek, koniec... No a teraz čo môj zlatý? Čo to na mňa skúšaš? O tri minútky mi ide predsa autobus a potom musím ešte.. musím, musím, musím,.. Nuž ale, to viete, to nejako Pána výťahového nezaujímalo. A čo urobí človek v prvej chvíli, keď sa zasekne? Zachváti ho strašná panika, snaží sa situáciu rýchlo vyriešiť, obleje ho pot. No a v hlave.. v tej malej makovici sa mu hneď otvoria tie najhroznejšie scenáre o katastrofálnych zakliesneniach a smrti vo výťahu. Tak, túto fázu by sme mali za sebou! Ja a zaseknutá vo výťahu! Od malička somnou mama chodila všade peši. Uzavreté priestory - to nie je nič pre mňa! Po tejto fáze som si ale povedala, že predsa - aj tak je všetko v tej našej makovici! Zvonček síce zvonil, ale... ani človečiny! Chvíľkami sa výťah aj pohýňal. Vtedy som ho hladkala. Rozprávala som mu, že už by ma naozaj mohol odviesť tam, kam každé ráno. Nuž a potom.. som sa začítala vo výťahu na pokreslené nadpisy. Teda..... pokračovanie článku
Koľká radosť detí z vysvedčenia. "Pani učiteľka, pozrite sa na výpis školského vysvedčenia...", nadšene ukazuje na vysvedčenie malá Klára. Samé jedničky od hora dole sa tiahli symetrickou štruktúrou. Ách,.. známky. Tie malé potvory! Vrátiť sa tak na chvíľku do detských čias. Alebo nevrátiť? Tie zradné čísla nám v tom čase dosť znepríjemňovali život! Stávali sa všetkým, zasahovali nám do nášho života! Stali sa jeho živou súčasťou, čímsi dôležitým... Taak často nám kradli spánok, pokoj. Určovali nám vývoj našej ďaľšej cesty. Kam sa uberať. Vraj - "Keď budeš mať priemer taký a hentaký, pôjdeš tam a tam.." Neustále vyslovované a podmienené "keď" - sa stávalo akýmsi behom na dlhé trate. "Keď budeš mať dobré známky, pôjdeš na gymnázium,... keď sa naučíš toto, pôjdeš.." Keď, keď, keď.. Slovo keď - určovalo kam ďalej. Nuž a potom... potom tie staré dobré známky akosi na nič neplatia a nefungujú a všetko človečiny pochopia! Niekto dosť bolestným spôsobom, niekto akosi prirodzene s tokom života pochopí - že nejde o známky. Použitie schopností, schopnosť vedieť sa prispôsobiť trhu, daným podmienkam ... A tak si dnes pri vysvedčeniach s nostalgiou spomínam na časy minulé.. Vysvedčenie! pokračovanie článku
A deň zrazu,... úplne očernel,.. stmavol.. zmenil farbu sýtej oranžovej na šedú. Vlnky euforického tanca sa rýchlo stratili, ani mi nezamávali na rozlúčku. No jasné, je to tu! Chvíľku má človek chuť tancovať od šťastia a zrazu sa jeho radosť z maličkých paprskov svetla zmení na veľkú chmáru, ktorá sa na chvíľku usadí v človečine. Nuž čo - takto to chodí! Striedanie protikladov. Čo by sme my človečiny stále chceli? Slnečník dnes zase vytiahol na chvíľku svoje lúče,.. Aký krásny deň! Toľko slnka na oblohe,.. Celý deň som ho mala v duši. Po práci sme si spríjemnili s kolegovcami deň dobrým pivkom. Nálada v podniku bola celkom fajn. Po namáhavom dni sme konečne vypli naše "hardvery" a zabudli na prácu a povinnosti. Až kým sa z vedľajšieho stola neozvalo rinčanie skla od piva. Zvláštneho chlapíka som si všimla už predtým. Moja empatia ma opäť nesklamala! Ale to, že tento chlapík si takmer podreže žily v priamom prenose - som naozaj netušila. V okamihu, kedy sa začala táto psychodráma tohto podivného stola boli ešte čašníci naozaj veeeľmi tolerantní... Ešte netušili, že dotyčné človečiny zájdu do extrému! Koľko zloby, agresii a nenávisti za tak krátku dobu! Zmocnil sa nás strach! pokračovanie článku
Kto som,..? Celoživotná diagnóza - Umenie,.. Nadmerne vnímavá bytosť prichádzajúca z Pluta (ktoré vraj už neexistuje..?? Pozri wikipedia.sk:-)), človečina milujúca záhadný farebný svet, s hlavou v oblakoch a na míle vzdialená od reality...
jekaterinka1981gmail.com
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
