Strach - častý spoločník ľudského bytia

Autor: Katarína Lorenčíková | 12.8.2011 o 0:45 | (upravené 12.8.2011 o 2:24) Karma článku: 2,51 | Prečítané:  398x

"Strach. Vždy tu bol a vždy tu bude. Snáď ho iba treba zahrnúť do života", odchádzali sme z jazera a ja som sa nachvíľu stratila v myšlienkach- uvažujúc o existencii strachu. Je tu. Všade okolo nás. Niekedy nás ovláda. Domáha sa svojej existencie, vyťahuje pazúry svojho bytia. Plávanie je mojou veľkou vášňou. Nachádzam v ňom každodennú meditáciu, kde čerpám zdroj inšpirácie, kde vypínam svoje "myšlienkové bytie". Dnes som predsa zakúsila pri plávaní negatívnu energiu strachu. Plávali sme s mojou kamarátkou v jazere. Níkdy som z jazera nemala strach... Preplávame ho vždy celé. Niekedy aj dvakrát, trikrát - rozprávame sa pritom - vnímame krásy nášho sveta. A predsa sa ma dnes zmocnil strach. Keď sme boli v polovici jazera - kamarátka sa na mňa obrátila s otázkou - "Nejdeme naspäť? Ja to už nezvládnem,...." odvetila so zhrozeným výrazom tváre."Ako, ako nezvládneš?", zhrozene som sa opýtala. "Nie je mi dobre, čo teraz? Sme v polke,.." znela jej odpoveď. "Nezvládnem to, už nemôžem dýchať..", zmätene dodala s hrôzou a vystrašením v očiach. Môj tep srdca nabral rýchle obrátky, predstava, že sa niekto utopí pred mojimi očami mi zatemnila hlavu. Videla som pred sebou iba nekonečno...

Vnímala som iba tú nekonečnú vodu pred nami a zrazu som sa aj ja prestala cítiť dobre v tej "nekonečnej slobode hladiny", ktorú nadovšetko milujem. Prizerajúc sa na kamarátku - ako bojuje - mi v hlave vírili rôzne myšlienky strachu. Rojili sa ako z nového hniezda a prichádzali zrazu samé. Zahniezďovali sa v mojej hlave. Prizerajúc sa na nekonečnú hladinu - začala som aj ja "strácať pôdu pod nohami", moje plávanie sa akosi náhle zhoršovalo. "Nie, predsa nás to nemôže zmiasť, musíme pozerať na to, kam sa chceme dostať, kde je náš cieľ - nie na to - ako je to ďaleko,.." hovorila som si. Koľko ľudí sa takto mohlo utopiť vo "vlnách strachu"? V rozhodujúcich okamihoch musíme vidieť cieľ, nie to, čo je pod nami - a ako to nezvládame... Pokoj, iba dýchať a pozerať dopredu - hovorila som si sama pre seba.

"Dýchaj pomaly, veď už nemáme veľa. Pozri tam, tam sme sa nikdy ešte neopaľovali.., musíme sa tam ísť niekedy pozrieť a zmeniť miesto," snažila som sa odvrátiť pozornosť od strachu kamarátky, ktorá naozaj mala problémy a lapala po dychu.

Boli sme naozaj ďaleko. Áno - predstavy katastrofických scénarov - to mi vždy išlo. Viem si ich predstaviť behom sekundy - v hlave v nich premietnúť film. Urobiť strih, klapku, réžiu, rýchly dej, spád - to všetko si viem vybaviť behom jednej sekundy. Rýchlosťou svetla sa v mojej hlave vynorí tak zase jeden z nejakých pochybných dramatických, či komicky ladených filmov. Vidím to na plátne mojej veľkej predstavivosti.

"Nezvládnem to, musíme stáť...", odpovedala a jej oči sa naplňili hrôzou. "Čo budeme robiť? Je to ďaleko,.. je koniec, ja to nezvládam už,.." dodala udychčaná so strachom v očiach. Bola som zúfalá. Som dobrý plavec, ale.. Dokázala by som niekoho zachrániť? Dokázala? Veď s tým nemám žiadnu skúsenosť.

Zrazu zasvietilo slnko na oranžovú "vec" vo vode. "Pozri, tam je niečo farebné. Čo to môže byť?" spýtala som sa a keďže som tvor "zvedavý" -  dotkla som sa farebnej oranžovej "veci". V tom sa však ozvalo - "Heeej, vy tam! Okamžite to pusťte. Nechajte  to na pokoji! Je to pre ryby. Zničíte to! Už aj preč. Nie je to pre ľudí nič zaujímavé, všetko by ste len ničili"!!! Pustila som "oranžovú vec", ktorá mala byť návnadou pre ryby - a v tom čuduj sa svete - moja kamarátka, ktorá celú vec sledovala a neplávala  - sa  začala smiať. Zrazu sa uvoľnilo napätie, ktoré po celý čas trýznilo jej myseľ. Bola schopná ísť ďalej. "Pozri, ryby", povedala ukazujúc na malé rybky pod nami. "Už sa nebojím,... prepáč, bolo to hlúpe, myslela som, že už ďalej nezvládnem plávať, iba som sa zľakla, nejako sa mi zle dýchalo a  videla som zrazu iba tú diaľku, ktorá sa mi zdala nekonečná. Ako je to možné? Veď to sa mi nikdy ešte nestalo", ospravedlňovala sa. Nuž - ani mne. Pravdupovediac - mám rada nekonečné diaľky, cítim sa dobre - keď nemám pod sebou pevnú pôdu a môžem si užívať vodnú hladinu, vodný svet, keď môžem precítiť plynulosť pohybu vo vode,...

Tentokrát - sa ma ale zmocnil strach. Zrazu som si uvedomila pominuteľnosť životného elementu , ktorého existencia sa nám zdá tak často samozrejmá. Tak často máme tento pocit samozrejmosti, že ani nie sme schopní odhadnúť tenkú hranicu života a smrti. 

Vždy ale ide o uhol pohľadu. Akonáhle sme zmenili tok myšlienok - náš strach sa prepadol do diaľav vodnej hladiny a zmizol,... Cestou naspäť sme hrali hru na slová - nič lepšie ma totiž v tej chvíli nenapadlo. Zatlačili sme tak strach do úzadia, odpútali sme sa od myšlienok a energie strachu, úspešne sme doplávali na breh a pousmiali sa vzájomne nad prežitou situáciou. Zamysleli sme sa však aj nad existenciou strachu. Plávať chodíme často - podobná situácia sa nikdy nestala.

Strach...

Existuje. Často je možno potrebným činiteľom pri jednotlivých úlohách človeka. Často ale- ovplyvňuje a manipuluje naše myšlienkové bytie..

Máme ho v sebe. A on sa veľa krát domáha pravdy.

Existencia strachu je v živote človeka častým spoločníkom bytia.

Dôležité je ale - odhadnúť mieru existencie strachu, prijať ho do ľudského bytia a v rozhodujúcich chvíľach zabojovať s ním,.......

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?