Rozpadnutý kufor, ruské klobásky a neexistujúca miestenka

Autor: Katarína Lorenčíková | 16.8.2011 o 10:22 | (upravené 16.8.2011 o 16:23) Karma článku: 6,74 | Prečítané:  364x

Vlaková stanica. Stretnutia, odchody, čakajúci nervózni ľudia prešľapujúci z nohy na nohu, či tvorovia, ktorí sedia na taškách so zahmleným pohľadom. Konečne - prichádza vytúžený vlak. "Bože! Musela som si zobrať toľko vecí? Teraz to mám zbytočne ťažké!", prehováram si do svedomia. Kufor, ťažká taška notebooku, kde mám aj knihy. Nie! Do odchodu vlaku zbýva už len sedem minút! Veď ešte pred chvíľou som mala náskok. Utekajúci ľudia predo mnou mi pripomínajú, že veľa času neostáva. "Pani, už zatvárame dvere, nedotýkajte sa okna", upozorňuje sprievodca pani, ktorá odprevádza svoju vnučku. "Babi, budeš mi chýbať", ozve sa z okna detský hlas malého dievčatka. Japonci predo mnou ostávajú stáť v zmätku. "Do zo.. ka ta lu nsku tava nvoto?", zachytila som ich hlas. Aha, otázka bola na mňa. "Ešte raz? Noch ein mal?", zaznela moja otázka. "Kho šuice?", zmätene vyriekla Japonka. Nie, nerozumiem japonsky- nechápavo som pokrútila hlavou. Skupina Japoncov opäť vyberá miestenku a ukazuje na vlak. "Khoošiceee?",.. Aha, áno... Košice! Jasné, vlak ide do Košíc. "Yas, áno - Košice", súhlasne prikyvujem. "Končíme pane, vlak odchádza, pozbierajte si svoj kufor, už nemáte čas", kričí sprievodca....

Pán opodiaľ zbiera svoje veci z rozpadnutého kufra. Utekajúci Japonci s mapou, ja a pán, ktorému sa vysypali veci rovno pred vlakom. "5 minút, prosím - hele, muj kufr to nezvlád", kričí pán s kufrom zbierajúci veci v zmätku. "Ale ani o minútu naviac pane", ozve sa sprievodca.

Japonci sa medzitým snažia "nalodiť" na cestu - 4 veľké kufre, batohy, tašky. Ukazujú aj na môj kufor, že mi ho pomôžu dať do vlaku. Zbierame veci, posúvame kufre a snažíme sa pozbierať všetky veci, ktoré dotyčný pán s rozpadnutým kufrom stratil po ceste. "Děkuji Vám, sám bych to nezvlád", všetkým ďakuje roztržitý pán.

"Pane, nie je to Vaše?", ozve sa pani čakajúca na vlak na druhej koľaji a ukazuje na stratenú igelitku. "Jé, to sú moje ponožky, chyběli by mi", vyjadruje spokojnosť pán zbierajúci veci. "Hej, vážení, koniec zbierania, už meškáme päť minút", vyriekne verdikt sprievodca. Posledná minúta. Zbierame ponožky, kravaty, dvere vlaku sa prudko zabuchnú, pískanie sprievodcu ohlasuje odchod vlaku. "Uf, stihli sme to", ozve sa prudký výdych našej "posádky".

Podávam pánovi jednu z jeho kravát a hľadám svoje miesto. Obídem celý voz viackrát s otázkou: "Je to predsa osmička, je to ôsmy vozeň,..nie?" ... Áno, bol to ôsmy vozeň, ale šesťdesiatpäťky jednoducho nebolo. Vozeň obsahoval  totiž iba 64 miest:-) Obraciam sa s problémom na sprievodcu. Ten sa nechápavo prizerá na moje číslo neexistujúcej miestenky so slovami: "Ta, asi prekľep to je pani". Sadám si na voľné miesto. Á - Japonci z našej posádky, pán so zdevastovaným  kufrom a ja.

Opodiaľ kúsok od nás sedel ruský pár. Pán s mocnou bujnou bielou bradou ako z cárskeho Ruska vyťahuje rôzne tatranské mapy. Ja vyťahujem môjho Buľgakova. Pri pohľade na moju knihu - sa jeho iskrivé oči prlné života rozžiaria. "Ruskaja naša literatura,.. znajece to?", opýta sa s úsmevom. O chvíľku na to vyťahuje šunku v plastovom obale. Neúspešne. Otváranie šunky v plaste sa stretáva s neúspechom. A otvárame všetci s rozšírenými kútikmi od úsmevu.

Po chvíli únavného otvárania príde rezignácia. Sú hladní a plastový obal nie a nie otvoriť. Zaznejú ruské pestré nadávky adresované "šunke".

Vyťahujú drevenú starú doštičku, ruské klobásky a pálenku. "Zase stojíme?", spýtavo hľadia cez okno cestujúci. "I dajece si i vy", ponúkajú ma jedlom Rusi. Hm, lákavá ponuka. Za iných okolností by som si nedala, ale teraz? Za niekoľko hodín cesty sa ma zmocnil hlad. Vlak stál a stál a stál a my sme jedli a jedli a jedli. Medzitým sme hľadali trasy tatranských ciest a príslušné vlaky. Rusi sa potrebovali dostať do Nového Smokovca. Začalo sa tak pátranie.

Svoj batoh otvorili aj Japonci - tí zasa vytiahli svoje japonské cukríky s chuťou zeleného čaju. Za malú chvíľu sa rozmohla ochutnávka jedál. Pán s chodiacim vozíkom, ktorý ponúkal cestujúcim nápoje a jedlo bol jednoducho neúspešný.

Ako dokážeme mať spolu blízko a sme si kultúrou vzdialení. Paradoxne - nerozumeli sme si ani slovo. Oni nevedeli dobre po anglicky, ja zas málo rusky. Zachránila to poľština. Všetci z posádky hovorili iným jazykom - a predsa sme našli spoločný náhľad na svet.

Rusi vyťahujú svoj mini notebook a pán ukazuje na hru. Karty. Tak sme sa načas zabavili. Prehrala som. Pán z cárskeho ruska je v kartách príliš dobrý. "Vyzerajú tak staromódne a konzervatívne ako zo starého historického filmu a predsa sú v obraze výdobytkov moderného sveta civilizácie 21. storočia", pomyslela som si prezerajúc si ruský cestovateľský pár.

A Japonci? Mali iný notebook - svoj hypermicro malinký a zdatný. Usmievali sa od ucha k uchu a zo svojho batoha urobili smejúceho sa tvora. Dali mu aj klobúk a všetci sme v jednu chvíľu videli ich "smejúci sa batoh". Mal oči, ústa aj nos.. Vedeli sme na čom sa bavia, chvíľku sme videli to spoločné a vzájomne sa vedeli pochopiť.

Ľudské tvory...Akí sme my zvláštni... Niekedy sa navzájom nevieme pochopiť a rozprávame jedným jazykom. Inokedy - sa jazykové bariéry stratia a v srdciach ľudí cítiť teplo, vieme sa vzájomne vnímať bezohľadu na to, akým jazykom rozprávame. Slová sú úplne zbytočné a zrazu strácajú význam.

Cesta ubiehala rýchlo a Rusi nakoniec vystúpili somnou. Pomohla som im nájsť to správne nástupištie na elektrovlak. Japonci vo farebných klobúkoch odkývali, vlak sa pohol a my s ruskou posádkou sme sa vydali na ďaľšiu naháňačku vlaku na Štrbské Pleso. Ich veľké kufre a tašky ma fascinovali. "Nemožné, nestihnú to", pomyslela som si pri pohľade na hodinky.  Elektrovlak na Štrbské Pleso nakoniec stihli. Meškal.

Vyobjímali sme sa ako starí priatelia, ktorí sa poznajú dlhý čas, ich posledné "Sbasiba" mi zarezonovalo v ušiach.

A ja? Svoj autobus domov som nestihla. Vôbec mi to však neprekážalo. Sú momenty, ktoré Vám ostanú v srdci a prinesú do sveta slniečko. To bol jeden z nich.

Jazyk - spája aj oddeľuje. Slová tu neboli podstatné..

Na malú chvíľku sme videli to spoločné, čo nás spájalo, čo nám prinieslo ľudskú blízkosť, teplo.

Príjemná cesta..

Napriek jazykovým bariéram sme si dokázali porozumieť.

Cestu nám nič nepokazilo.

Ani číslo miestenky, ktoré reálne - neexistovalo:-)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?