"Sluchátková" ľahostajná spoločnosť

Autor: Katarína Lorenčíková | 30.8.2011 o 20:40 | (upravené 30.8.2011 o 22:00) Karma článku: 9,84 | Prečítané:  1124x

Sú situácie, ktoré sa objavia, vyvolajú otáznik, ale náhle zmiznú. Sú však ale situácie, ktoré sa opakujú, aby nám niečo povedali. Posledná cesta vlakom vo mne vyvolala veľa otáznikov. Cestu vlakom milujem, mám rada pocit, keď môžem pozorovať ľudí, ako reagujú,  o čom sa rozprávajú, aké majú emócie. Mám rada pocit, keď môžem byť sama zo sebou, pozorovať krajinu, ubiehajúcu cestu a stratiť sa v mojich myšlienkach. Tento krát to nevyšlo. Do vlaku nastúpil detský tábor. Skupina štyroch detí si sadla do nášho kupé. Dvaja z nich si čítali knihu. Pokojná cesta sa zmenila ale vo chvíli, kedy pri mne sediaci chlapci vytiahli telefóny a pustili hudbu Rytmusu. "Hm, a čo teraz? Upozorniť ich, že mi to vadí? Zachovať kľud?", dumala som nad vzniknutou situáciou. Cesta ubiehala raz tak pomalšie ako inokedy, pán času - Časovník zase zastavil tie svoje veľké hodiny. Celú dobu som pozorovala chlapcov a rozmýšľala o tom, aké to bolo, keď sme boli v takom veku my. Dvaja z nich chceli čítať, dvaja počúvať. V okamihu, kedy dvaja chlapci odišli, im ich "kamaráti" pokrčili knihu a vybrali z nich záložku. S napätím som hľadela na mladú "technickú" generáciu, čo bude ďalej. Prisadla si staršia pani.

"Laco, ty nevidíš, že to ostatným vadí", vyriekol malý čiernooký chlapček. Laco - bol syn vedúcej tábora a bolo mu jedno, že hudba ostatných ruší. Aká náhoda, že staršia pani mala miestenku práve na mieste chlapčeka čítajúceho knihu. A čuduj sa svete - miestenku mal aj chlapček. Miesto samozrejme uvoľnil bez slova, napriek chybe železníc. Náhoda? Existujú náhody? Sú nejaké?

Hm,.. bolo mi ho ľúto. Prečo práve tento chlapček, ktorý ticho sedí a chce iba prečítať knihu? Nuž, tak to v živote chodí... Hudba sa celou cestou zhlasňovala a ja som mala už po krk zvuk mobilu. Chlapček čítajúci knihu odišiel, na jeho miesto si sadla staršia pani. Dokonca ani jej hluk nevadil.

Som z inej planéty? Vadí to iba mne? Pozorovala som ďalej napätú situáciu, sledovala cestu a rozmýšľala, kde sa stala chyba. Pani naproti mne si dala svoje sluchátka a staršia pani urobila to isté. Aká škoda, že som si nezobrala sluchátka. Ale.. je to riešenie?

Cestu sme nejako prežili, bez väčšej ujmy - iba som sa zamýšľala, či som tu správne...

Dnes sa v autobuse zopakovala podobná situácia. Nastúpili štrnásťročné dievčatá, ktoré rozoberali svoj intímny život a nešetrili vulgarizmami. Dnes - som sa už nejako výrazne nepozastavila nad situáciou. Iba som sa pozrela, koľko ľudí má sluchátka. Hmm, takmer väčšina. Zo zadného sedadla sa ozval chlapec okolo tridsiatky so slovami - "Milé dámy, nevšimli ste si, že rušíte ľudí? Takéto slová Vám neprináležia, ak ste si to nevšimli  - ste dámy. Máte síce opätky, krásne nohy, vlasy, make - up na jedničku, ale ... keď otvoríte ústa, všetci vedia, o koho ide."

"Hurá, aspoň niekto - kto má rovnaký názor ako ja", pomyslela som si. "Dámy" nešetrili nadávkami a príslušnými vulgarizmami. Chceli mu to vrátiť. Keď vystúpili, dotyčný "pán sťažovateľ" predniesol všetkým otázku: "Vážení, to Vám to nevadí?", spýtavo hľadel na ľudské bytosti v autobuse. "Ja mám sluchátka a ľudí nepočúvam", odvetila jeho spolusediaca. "Veď oni z toho vyrastú", povedala iná pani, ktorá sedela vpredu. "A ja mám tiež sluchátka, to by som sa napočúvala, keby som to všetko mala počúvať", odvetila pani, ktorá sedela naproti mne.

"Prejde? Nie, bude to ešte horšie. Teraz im rodičia kúpia dotykový mobil, potom príde auto, známosti, nebudú si už vážiť nič", odvetil "pán sťažovateľ". "Nemôžem sa na to pozerať, aby som nič nepovedal, jasné - vy nič nepočujete, lebo nechcete počuť, žeby som si kúpil sluchátka aj ja? Nemám ich rád", odvetil s ironickým podtónom.

Nuž.. je to na zamyslenie. Takto to dnes chodí. Niekto sa pozastaví, niekto nie.. Sme rôzne ľudské bytosti. Ale - mali by sme sa predovšetkým tolerovať. Čo sa ale myslí pod slovom "tolerancia"?

Tolerancia = ignorancia? Sluchátka a počúvanie hudby v autobuse, či na ulici - sa stalo už bežnou záležitosťou, ľudia nevnímajú svet, lebo vnímajú hudbu.

Áno - niekedy je to potrebné - uznávam. Čoraz častejšie sa však stretávam s rovnakou situáciou. Ešteže - má každý to svoje cédéčko a svoje sluchátka. Ešteže má každý svoje rádio, ktoré ho neruší a on nič nepočuje. K čomu to ale smeruje? Budeme sa o chvíľu prekračovať na krku so sluchátkami?

Aa.. Možno by som mala sluchátka nosiť aj ja, aby som sa nemusela pozastavovať nad podobnými rozhovormi a situáciami, ktoré sa nedajú nevnímať.

Aby som si nemusela klásť tak častú otázku - "Som tu vôbec správne?"...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V starostlivosti o srdce patríme medzi najhorších v Európe. Pozrite si rebríček

V prieskume Slovensko získalo nízke známky pre zlý životný štýl svojich obyvateľov a aj dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia.

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami Národnej banky.


Už ste čítali?