S humorom sa prihovára rovnako dezorientovaná mamička môjho žiaka. Bavíme sa obe. "Prepáčte, že vyrušujem, dnes je divný deň, ste asi už v práci, čo?", pokračujeme v komunikácii. "Nie, ja som na letisku, vlastne, už idem do práce.. vlastnee - už som tam mala byť..", vysvetľujem svoju "prítomnosť" na letisku.  Musím uznať! Obidve sme sa na situácii pobavili:-)..

Obzerám si letisko. Je celkom pekné. Pozerám na hodinky a časový sklz. Pán času - Časovník dnes pretáča svoje hodinky veeeeľmi rýchlo. "Halóó pane, veď  ich na chvíľku zastavte! Iba teraz!", prehováram ho. Hľadám číslo v telefóne na niekoho z práce. Môj mobil však každým novým dotykom na mňa hľadí s otázkami - a odpovedá: "Pripojte nabíjačku, batéria takmer vybitá." Fajn, nabíjačku síce mám, ale.. Nepoužiteľné!  Nevadí. Ešte raz sa obzerám..  A v tom...

Počujem hlas.

"Katka, si to ty?", ozve sa neznámy človek s klobúkom, ktorý ako sa zdá - kráča oproti mne. "Nie, nepoznám ho", v duchu konštatujem... Poznáte ten pocit, keď pozná niekto Vás a vy jeho ani za svet? Hm.. tak toto je presne ono! Lovím v pamäti, pozorujem, tápam.. Nie je to omyl? Nie je! Vnímam jeho vety a súvetia, ktoré - áno - dávajú zmysel! Naozaj ma pozná!!!

Spýtať sa? Nespýtať sa? Povedať - "Prepáčte, ja Vás nejako vôbec nespoznávam,...?" Trapas! Jááj, zase sa niečo podarilo! Po chvíli sa začínam cítiť ako v nejakom filmovom príbehu. Pozerám letmým a nenápadným pohľadom na hodinky. Ako toto diplomaticky ukončiť? Čas je drahocenný. Dnes to bude ťažké..

Konečne! Dohovoril... "Ako sa máš? Veď nič o Tebe nevieme. Ty sa vôbec neozývaš! Ani na facebooku nie si. Prečo?",... položí otázku.

"Ty tu niekoho čakáš? To sa len tak nevidí, stretnúť niekoho na letisku..", konštatuje.

"Vlastne, ja sa už dosť ponáhľam.. meškám do práce...", vysvetľujem svoje pôsobenie na letisku.

"Vieš čo, nechal som si tu auto, odveziem Ťa..", vyriekne..

Hm.. ísť? Neísť? Hlavne, že vôbec neviem o koho ide. Absurdnosť!!!

Hľadím naňho, vážne ma pozná, časová dôslednosť jednotlivých rokov a etáp sedí. Nastupujem do auta v toku myšlienok, že - dnes už ničomu nerozumiem... Zazvoní telefón: "Prepáčte, dnes budeme na hodinu meškať... nič nestíhame. Nevadí?", ozve sa starostlivý hlas. "A vy na nás už čakáte, ja viem, mali sme Vám dať vedieť už skôr, ale.. dnes je zvláštny deň, tak prepáčte, že až teraz...", ospravedlňuje sa pani. "Nie, to je v poriadku, ďakujem za zavolanie..", nadšene stláčam červené tlačítko - ukončenia hovoru.

"Tak,.. už sme tu. Som rád, že som Ťa stretol. Príď nás niekedy pozrieť..", odpovedá muž z letiska a podáva mi svoju vizitku. Čítam v rýchlosti.. sledujem čas, ktorý je dnes mojim nepriateľom. Zatváram dvere jeho auta.  Neskôr zisťujem, že nemám jednu náušnicu. Ostala v aute. Máme sa ešte stretnúť, teraz je to už jasné. Ešte raz vyťahujem vizitku, ktorú mi dal.

A keďže som tvor zvedavý - samozrejme - vytáčam hneď telefónne číslo uvedené na vizitke. Ozve sa žena.. Som zmätená. Asi som vytočila úplne niekoho iného!? V rýchlosti - urobím najhorší zmätok - a "zložím".. Ale - zvedavá žena na druhej strane volá znovu. "Kto ste? Odkiaľ máte číslo?", zaznie jej otázka. Vysvetľujem, snažím sa - čo najkratšie a najzrozumiteľnejšie, ale všetko pôsobí zmätene. "Katka, si to ty? Marek mi hovoril, že Ťa stretol. Jééj, tak už máme aj tvoje číslo. Dáme večer stretko? Dnes, zajtra? Chcem Ťa vidieť..", dohovorí ženský hlas.

Jasnééééééééééééééé!!! Po piatich minútach mi to všetko "došlo".  Hlas patril mojej spolužiačke z čias internátnych dááávno minulých..

Vua la! Záhada je vyriešená! Aspoň, že to letisko nebolo márne...

Ocitám sa s rozšírenými kútikmi od úsmevu v práci.

A.. Neplánovane plánovane - stíham!!

Nuž, niekedy to fakt nenaplánujeme!

Ako sa hovorí - "Všetko zlé - je na niečo dobré.."