"Pani, do kostola by ste v krátkej sukni chodiť nemali!"

Autor: Katarína Lorenčíková | 16.10.2011 o 21:53 | (upravené 17.10.2011 o 1:13) Karma článku: 6,40 | Prečítané:  752x

Čas víkendu, modlitba, meditácia.. Každý máme tie svoje rituály. Modlitbu som vždy brala ako meditáciu. Odjakživa som bola vychovávaná v kresťanstve, ale východným filozofiám som dokázala viac porozumieť. Už v čase mojich štúdií som sa tak nezaraďovala medzi väčšinu ľudských bytostí.. V tom čase - predsa len - nebolo to až tak bežné. Keď prišla prvá tréma na javisku a ja som po prvý krát myslela, že koncert neodohrám, lebo sa mi nedarilo a videla som výsmešné pohľady mojich spolužiačiek - prišiel aj záujem o východné filozofie.. Pamätám sa na knihu Sri Chinmoya - Krídla radosti. Hltala som ju. Potom prišli veci rôznorodé.. Predovšetkým som sa začala zaoberať dýchaním, sústredením, psýchológiou. V tomto čase som potrebovala pátrať - ako asi všetky bytosti, ktoré - hľadajú tie svoje odpovede na otázky. V týchto knihách - či už to bol hinduizmus, tao, budhizmus, zen - som našla všetko potrebné. Neskôr - keď mi cvičenie tai chi - zachránilo moju obličku a keď prišiel pri fyzickom útoku kontakt so smrťou - som už pátrať nepotrebovala. Najdôležitejšie je, ako človečiny konajú, čo vysielajú.. Pokora, láska - to sú snáď tie najdôležitejšie veci v živote! Mali by sme sa viac chápať..

A to aj - čo sa týka v otázkach viery. Ako žijeme? Jeden na druhého ukazujeme prstom! Človečiny si na to akosi - zvykli! Pozorujem to aj medzi deťmi. Keď niekto nezapadá do masového davu - nie je kresťanom - akosi to zrazu nie je v poriadku pre človečiny, ktoré kresťanmi sú... A kde sa podela láska a pokora? Kde sa to všetko stratilo? Pamätám si na stretnutie Jána Pavla II. s dalajlámom, či príslušníkmi iných cirkví.. Odvtedy sa snáď neudialo nijaké podobné stretnutie...

A toto je moja.. dnešná smutná skúsenosť:

Kráčala som ulicou a rozhodla som sa, že si pôjdem na chvíľku sadnúť do kostola. Mám rada ticho kostola, kde všetko dýcha históriou, kde je iný vzduch, iná energia... Každý z času na čas potrebuje ticho, zamyslieť sa nad životom, spomaliť svoje tempo..

V najlepšej fáze - mojej meditácie - prišla do kostola jedna staršia pani pravdepodobne aj s jej mamou, ktoré... ma neustále rušili... Hlavne - asi po troch minútach - som zacítila prenikavý pohľad na moju krátku sukňu a vysoké čižmy. "No jasné, je to tu!", hovorila som si a moja intuícia ma opäť nesklamala!

"Pani, do kostola by ste takto chodiť nemali! Je to ťažký hriech! Ostanete v zatratení!", povedala pani a zrontgenovala ma ostrým prenikavým štipľavým pohľadom, až sa mi zatočila hlava!

"Nemala? A ako by som mala? A nie je to jedno? Dôležité sú iné veci,.. nie?", odpovedala som ráznym, nechápavým a nahnevaným tónom. A to ešte zábava iba začala!!!

Začal tvrdý boj! Obvykle sa vzdám a rezignujem. Nemám rada konflikty! Preto radšej v istých situáciách cúvam.. Nuž ale, životné bytie a Prozreteľnosť ma naučila, že niekedy sa musí zabojovať, pretože - inak by nás niektoré človečiny svojou aroganciou a zlobou udupali...

Predsa len.. chcela som mať trošku kľudu pre seba, tešila som sa na atmosféru kostola, jeho ticho. A teraz ma tu niekto, kto si hovorí, že je "kresťanom" vyhadzuje? Kde sa podela "človečenskosť",..?

"Mali by ste sa lepšie obliecť a potom si tu prísť sadnúť pred oltár...", zarezonovali ostré slová človečiny, ktorá vysielala okolo seba - nenávisť. "Pred Bohom sme si všetci rovní... či sme oblečení... alebo nahí... či máme drahé auto, alebo iba - pár drobných.. Nikto ma nemá právo vyhodiť! Mali by ste pouvažovať nad svojou nenávisťou...", zazneli priestorom moje slová, ktoré pani dostatočne nahnevali a tak si... presadla na opačnú stranu.:-)

Aká irónia! Kostol... miesto modlitby, ticha, pokory, lásky, meditácie, bilancie života... A takéto človečiny chodia na omše a vystatujú sa - "Ja som ten správny kresťan, pozrite sa na mňa!!" ...

Musím priznať, že dotyčná pani ma dostatočne rozčúlila, ale aj zosmutnila..  V kostole, kde som chcela nájsť kúsok pokoja - som nakoniec našla - nenávisť a poníženie.......

Viem, že nemožno všetky človečiny hádzať do jedného vreca. Ale vo svojom okolí pozorujem, že práve ľudia, ktorí sa hrdo pýšia, že navštevujú sväté omše - sú často plní hnevu, nenávisti, ale hlavne - pýchy..

Pod závojom viery sa často niektoré  človečiny smejú ostatným bytostiam - rovno do ksichtu!!!

Sme na prahu zmien... doba falošných prorokov je - práve tu!

A tak tí, ktorí vodu kážu - víno pijú.. a tí, ktorí sú považovaní za "nekresťanské" človečiny, majú v sebe viac lásky a pokory, len... to nepotrebujú vykrikovať do sveta!

Ako sa píše - "poslední budú prvými,...prví budú poslednými"....

A tak si iba.. vstúpme do svedomia!

Čo máme v srdci..? Čo vyžarujeme a ponúkame do vesmírneho sveta, do sŕdc -  iným bytostiam?

-------------   Lásku..---------------------------------------------------------------

Alebo...

------------- nenávisť,..?  -----------------------

Alebo...

---------------- hnev? ---------------------

Či...

--------------zatrpknutosť? --------

Ako konáme?

A ako žijeme............ ???

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V starostlivosti o srdce patríme medzi najhorších v Európe. Pozrite si rebríček

V prieskume Slovensko získalo nízke známky pre zlý životný štýl svojich obyvateľov a aj dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia.

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami Národnej banky.


Už ste čítali?