Warchalovci versus spomienky na Všmu,...

Autor: Katarína Lorenčíková | 16.1.2012 o 9:34 | (upravené 16.1.2012 o 11:24) Karma článku: 3,61 | Prečítané:  194x

15. január, 2012, Dvorana Všmu, 16.55 - vchádzam do starej známej budovy Vysokej školy múzických umení. Mám pocit, ako keby to bolo už straaaašne dáávno, keď som navštevovala aj ja túto "inštitúciu". V tom čase to bol môj životný sen, ktorý som si postavila na piedestál. Takmer som odišla na inú cestu - do Švajčiarska, keď som sa dozvedela, že nakoniec - po dlhých bojoch - budem túto školu navštevovať. Zaznievajú prvé tóny koncertu v Dvorane a mne sa otvára môj svet spomienok. Volila by som túto cestu ešte raz? S veľkou pravdepodobnosťou áno. Pretože - umelecké duše sú nenapraviteľné. Majú svoj svet, ktorý je neustále v emóciách. Toto povolanie si určite nevolia iba tak - náhodou. Únik do iného sveta - sa pre takého človeka, ktorý má pocit, že žije ďaleko od reality - stáva akýmsi pevným domovom pre jeho dušu. Stáva sa pevnou základňou,  v ktorej býva. Keby nebolo umenia - mnohí umelci by svoje emócie nezvládli. Prílišná vnímavosť sveta, prílišná empatia, mohutný emocionálny svet - ktorý nie každý človek je schopný zvládnuť. Bolo to tak straaašne dávno? Mám pocit, že snáď v mojom minulom živote. Niekto povie - "bolo to ako včera..", nuž.. asi máme rôzne skúsenosti a zážitky.

Táto cesta je dlhá. Je to nekonečný proces. Hľadanie. Výšiny. Pády. Eufórie. Nekonečné stúpanie a klesanie. Čím viac snaženia - tým viac tápania. Dlhé hodiny cvičenia a driny sa zmenia po čase na životný zápas, boj. Neuvedomujúc si, že si často postavíme na piedestál niečo, čo by základom života nemalo byť -  často strácame a nenachádzame zmysel. Takéto snaženie o úspech môže prejsť aj do neuróz. Osobne - som k tomu nemala ďaleko. Boli všelijaké obdobia a fázy. Študenti Všmu ich určite poznajú. Za každú cenu sa usilovať o naplnenie sna prináša mnohé pády, ktoré sú vlastne aj nutné. Ťažké emocionálne rozpoloženie tvorivých bytostí sa postupne stáva zápasom. V najväčších mračnách však nakoniec vždy výjde slnko, ktoré nám ukáže nový obzor a smer. V najväčšej rezignácii sa ukáže - že to zrazu ide samo! "Vidno, že ste cvičili",.... a študent hrajúci na hudobný nástroj sa pri tejto vete iba pousmeje:-)...

A v najväčšej istote príde krach. To iba Pani Prozreteľnosť sa nám smeje z veľkého bieleho oblaku do tváre. Nie - necítiť nadmernú istotu - s pokorou prežívať krásy umenia.

Večné hľadanie je napriek tomu krásne, aj keď skrýva veľa pádov a bolesti.

Pritom - tak jednoduché! Stačí tú hudbu iba milovať! Otvoriť svoje srdce, kráčať s ňou, žiť s ňou, splývať s ňou, plávať v nej. Lenže.. vo fáze štúdia vysokej školy to takto málokto vníma. Večné porovnávanie, závisť, kritiky a súdy ľudí, neustále hodnotenie ľudí, ktorí sedia v prvých radách pod zástierkou písmeniek Reservé - tváriac sa , že oni sú tí, ktorí tomu rozumejú, ktorí všetko vedia. Nakoniec - čo je to "objektívna kritika?" Existuje nejaká? Človek by mal s kritikou vystupovať opatrne - mohol by niekomu ublížiť. Niektorým človečinám dýcha z očí faloš a nenávisť. Niektorí sú zase neuveriteľne skromní - a práve tí sa k slovu akosi nedostávajú. Workshopy, semináre, hodnotenie životopisov, koľko kto strávil na akých štúdiách v zahraničí, čím viac seminárov - tým lepšie hodnotenie.

Pritom sa zabúda na vnímanie hudby ako energie, ktorá je božská. Koľko hodnotení vidím aj teraz na tvárach ľudí, ktorí sedia v prvých radách. Lenže - po rokoch to somnou už ani nepohne. Počujem a cítim ich vo vzduchu. Kedysi - som aj ja ako študentka veľa porovnávala a hodnotila. Nútili ma k tomu okolnosti. Alebo nie? Záleží ale - na uhle pohľadu. Predtým som videla ľudské nedokonalosti. Vždy rastie to, na čo sa sústredime. Po rokoch návratu do tých istých končín vnímam božskú dokonalosť v ľudskom. Zatváram oči a cítim božskú energiu v ľudských človečinách. Chvíľku zacítim pohľad na moje oblečenie. Vypínam však zrakové senzory a naplno si užívam krásu husľových tónov. Nie - už ma to nerozhadzuje vo svojom vnútri - ako v minulosti. Čím viac som chcela zapadnúť, tým viac som sa stávala odlišnou a vyčnievala som. Nakoniec - som pochopila, že s davom nikdy nesplyniem. Prijať seba - je však zložitý proces. Nie, už ma takéto merítka nemôžu rozhádzať.  Zaplavuje ma božská energia, ktorú mi už nikto nevezme.

Akosi.. priskromné publikum na  takýto výkon! Prečo sú niektoré naše koncerty v Bratislave také mŕtve?! Prečo človečiny niekedy nevedia prejaviť nadšenie a primeraný potlesk za takýto výkon a snaženie sa?!

Akoby smotánka nevedela oceniť nadpriemerný a pre mňa božský výkon, ktorý mal v sebe svetelnú energiu. Nevideli ju? Alebo necítili? Pozerám sa naokolo na okolité človečiny. Niektorí si už počas potlesku zapínajú mobilný telefón - nepochybne majú veľa práce! Kde sa stala chyba, že nevieme ohodnotiť takýto výkon? Možno - nevedia, čo všetko skrýva takáto cesta...

Ách! Koľko omylov a pádov v krátkom čase. Čím viac driny a chcenia - tým viac pádov. Pretože - čím viac na niečom lipneme - o to viac sa nám to rúca. Aké nezmyselné sú niektoré workshopy a semináre! Technika, spôsob ladenia, spôsob držania. A kde je spôsob vníimania hudby? Pocit? Iste - najskôr sa treba naučiť "remeslu". Po rokoch sa vo mne otvára veľká kapitola, ktorá odkrýva viac, než by sa mohlo zdať. Časy internátne... Práca, brigády, uživiť sa, zaplatiť si štúdium, učenie po nociach, prehrávky,  večné merítka, tak málo času na vnímanie hudby! Večné hľadanie. A keď už sa zdá, že to človek našiel, ukáže sa - že to bol omyl!

Absolvovať to všetko ešte raz - ale s iným spôsobom myslenia, s iným pocitom - že hudba je Božská energia, ktorú treba cítiť! Počúvať viac svoje vnútro a mať otvorené srdce. Nebyť ovplyvnení a tak veľmi naviazaný na porovnávanie a hodnotenie..

A potom.... príde veeľký šok! Zaradenie sa do života. Z brán uzavretého sveta Vysokej školy múzických umení sa musí človek otvoriť úplne inému svetu. Prispôsobiť sa iným skúškam a iným merítkam. Zodpovedať si otázku - ako ďalej? Kam sa vydať na cestu? Na akú cestu? Zotrvať? Odísť iným smerom? Zahrnúť reálne možnosti inej cesty do svojho života a vysporiadať sa s reálnymi možnosťami. Nájsť svoj smer a vnímať ho ako poslanie.

Ako sa hovorí - Nikdy nie je možný návrat do toho istého bodu A. Nemožný návrať do tej istej rieky. Tá istá rieka - iný pohľad, iné skúsenosti - preto - aj keď sa rieka javí, že je rovnaká ako pred rokmi - takýto návrat už nikdy nie je možný.

Odzneli posledné tóny koncertu. Mám zvláštny pocit. Úzkosť, nostalgia - sa zmenili na pocit naplnenia v duši, na poznanie - že všetko je tak, ako má byť.

Napriek všetkým týmto spomienkam - by som volila rovnakú cestu. Pretože hudba sa stala mojím domovom, umenie mi obohatilo život z viacerých strán, stalo sa súčasťou môjho života, mojej dlhej nekonečnej, nepochybne i krásnej cesty.

Po rokoch si uvedomujem, čo pre mňa znamená hudba a nakoniec, to - čo som vnímala pred rokmi ako tragédiu a drámu života, životný šok - prácu v školstve - vnímam teraz viac ako prácu, dospela som k poznaniu, že  - moje deti, ktoré vyučujem - milujem..........

Deti ma veľa naučili a učia ma neustále.

Učíme sa od seba navzájom.

Každá hodina je lekciou - vzájomnou.

Prostredníctvom nich prichádzam na mnohé veci.

Posledné tóny úžasného koncertu, ktoré naplnili celú miestnosť. A síce skromné publikum, ale - nech... Už mi to nespôsobí chmáru na duši - ako pred rokmi! Každý máme vlastný účet, za ktorý sme plne zodpovední.

Ako bude rásť umelecká kultúra na Slovensku? Aká bude ďaľšia cesta umelcov?........

A síce - mám pocit, že umelci nebudú nikdy dostatočne ocenení.

Ale - to, čo im hudba prináša - je pre nich viac ako čokoľvek iné. Vlastnee... je to pre nich všetko!:-)

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?