Poďakovanie neznámej človečine z Topoľčian..

Autor: Katarína Lorenčíková | 27.4.2012 o 21:21 | (upravené 27.4.2012 o 22:36) Karma článku: 11,79 | Prečítané:  161x

Bolo to dávno. Koľko to môže byť? Koľko mohlo ubehnúť hodín, minút, dní, mesiacov, rokov? Rok 199? Dáávno! V minulom živote? Niektoré veci sa nám javia ako dávne, minulé, snáď ako keby sme ich prežili v minulom živote. Iné - sa javia čerstvé ako včerajšie. Čas.. Je tak subjektívny! Písal sa rok 199? -  Ja ako človečina, ktorá prišla študovať do Topoľčian konzervatórium. Iné mesto, iné človečiny, veľký neznámy svet, neznáme bytosti - ktoré som postupne začala spoznávať. Pamätám sa na to, ako dnes - keď ma sestra nechala na internáte, vybalila tašku a veci a zrazu odišla. Nebolo jej. Nikoho blízkeho, známeho človiečika, s ktorým by som sa podelila o moje rozhádzané emócie plné očakávania, vzrušenia, dobrodružstva. Bolo treba sa so všeličím vyrovnať, vysporiadať svoje neotesané rozbúrené emócie. Nájsť odpoveď na mnoho otázok, ktoré sa šírili v tej malej makovičke snáď rýchlosťou svetla! Predsa - po čase sa podarilo nájsť pár spriaznených bytostí! Nebolo ich veľa. Koľko stretne človek za život spriaznených bytostí? Čo je málo? Čo je veľa? Po čase tápania, pádov, zranení, ale aj pokrokov, posunov - prišla istota, že som na správnej škole, medzi správnymi človečinami. A vtedy ....

Vtedy sa to stalo! Hneď druhý mesiac štúdia. Piatok. Môj autobus domov - na Východné Slovensko som nestihla. A ďaľší - ten vlastne už posledný - bol preplnený študentami z Nitry - takže nakoniec nezastavil. Dodnes si pamätám to zničujúce gesto vodiča autobusu, ktorý prefrčal stanicou. A bolo! Bolo too.. dosť zaujímavé. Zacítila som zrazu bezmocnosť, neistotu..  Koľko som mala rokov? Pätnásť? Štrnásť? Treba podotknúť, že v tom čase neexistoval ešte mobilný telefón. Dokonca - ani tzv. pevnú linku sme nemali. Malo ju v tom čase iba pár lepšie situovaných rodín. Čo sa stalo potom???

Rozplakala som sa a hľadala zápisník, kde som mala napísané - ako idú iné autobusy. Ale - keďže som mala na cestu akurát ( v tom čase ešte naše staré dobré Slovenské koruny...) - možnosti sa zužovali. Škola bola zatvorená a ja som bola úplne zúfalá - kam ísť. Človečiny, ktoré somnou čakali na autobus - odprevádzali svoju dcéru do Starej Ľubovne. Začali sa somnou rozprávať, kam idem? Kto som? Čo študujem? Nakoniec ma zobrali k nim domov, kde som aj prenocovala.  Nevedela som kam idem, kto sú oni -  napriek tomu som sa vôbec nebála! Ani vo sne mi nenapadlo - myslieť si o nich niečo zlé, že sa mi môže niečo stať, že môžu situáciu zneužiť!

Nakoniec - nemalo to vôbec takýto katastrofický scenár! Boli to veľmi milí ľudia, ktorí bývali v rodinnom dome. Dali mi najesť, uvarili mi chutné párky, spravili mi dobrý čajík, polievku, prikryli ma ovčími prikrývkami, rozprávali sa somnou o knihách, o škole, o živote. Bol to nakoniec veľmi príjemný večer v útulnom domčeku v ich rodinnom kruhu. Odviezli ma  do mesta k telefónnej búdke, aby som mohla zavolať niekomu z rodiny, že som v poriadku. Zavolala som maminej sestre, ale... smola!  - zdvihol to môj bratranec, ktorý vlastne nepochopil,  čo sa stalo! A tak - mama dostala úplne iný odkaz..

Vlastne - bola rada, keď som sa objavila na druhý deň - živá a zdravá! Vieme si predstaviť dnes život bez mobilných telefónov? Mobilné telefóny dnes majú už osemročné deti! Aby rodičia vedeli - kde sa dieťa nachádza, kam majú poňho prísť, atď.. Neuveriteľné, že niekedy fungovali iba telefónne búdky a pevné linky. Zdá sa mi to,.. akoby to bolo straaaaašne dávno! Zradný čas...

Čo som týmto príbehom chcela povedať,...? Ubehlo mnoho rokov a mne sa v živote udiali mnohé absurdné situácie. Role sa všelijako vymieňajú a my sa neustále učíme. Keďže - sa stala podobná historka mne z opačného uhla - spomenula som si na tieto milé človečiny, ktoré... ani neviem, ako sa volali! Nevedela som to ani vtedy  - na druhý deň. Chcela som im dať aspoň čokoládu, alebo... dezert.. jednoducho malú pozornosť, že urobili to, čo urobili!  Nuž ale - pri hľadaní, ktorý to bol dom a ako sa volali - som tápala. Všetky domy boli zrazu rovnaké. Pamäť na mená som nikdy nemala:-) Okrem toho som v ten večer bola v takom šoku - že som si naozaj nič podstatné nezapamätala!

Vlastne - zapamätala! - že boli ku mne veľmi láskaví a srdeční! .. zapamätala som si pocit, že som  bola rada, že nespím na ulici! Že situácia je riešiteľná!

Koľko je dnes takých človečín, ktoré urobia to, čo nakoniec - nie je ich povinnosťou??? Anonymita, hektický život, každý nech sa predsa postará sám o seba! Mnohokrát ľahostajnosť...! Ale.. aj také sme my - ľudské bytosti. Preto - si cením človečiny, ktoré sa pozerajú okolo seba a nevidia len seba a svoje trápenia.

Kto boli tieto ľudské bytosti? Nikdy som sa to nedozvedela.

Chcela som vedieť - kto sú tieto človečiny? ..... Nepodarilo sa...

Prešlo mnoho rokov, mesiacov, týždňov, dní, hodín, minút, sekúnd... v hlave vznikli nové myšlienky, prišli nové lekcie, pády, vzostupy, posuny, udialo sa mnoho zážitkov, situácií, zostali spomienky  a aj  nevypovedané

------------------------------ Ď --a--k--u--j--e--m       ---------------------------

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V starostlivosti o srdce patríme medzi najhorších v Európe. Pozrite si rebríček

V prieskume Slovensko získalo nízke známky pre zlý životný štýl svojich obyvateľov a aj dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia.

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami Národnej banky.


Už ste čítali?