"A varešku doma máte?".. alebo príbeh z Údolia drakov

Autor: Katarína Lorenčíková | 7.5.2012 o 11:32 | (upravené 7.5.2012 o 12:22) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  128x

Miesto činu - panelák. Taký celkom obyčajný. Petržalský. Ošarpaný. Šedý. Ako iné paneláky v Petržalke. Myslím tie - nenamaľované na farebno. Tie klasické - staré, ošuchané, kde sa odvíja milón ľudských človečenských osudov. Čas - 10.04. Deň - pondelok. Nič zvláštne. Ja - po raňajkách - nesmierne rada, že dnes nejdem do práce - v tempe adagio pohybujúc sa po byte s cieľom upratovať - v teniskách neučesaná - kráčajúc po človečinu, ktorá chce objasniť teóriu a akordy na skúšku z hudobnej teórie... Život v našom Paneláku nie je ničím výnimočný. Za ten krátky čas, čo som sa tu nasťahovala aj s mojim klavírom a riadnym batohom veľkým ako svet - som tu stretla pár človečín. Zaujímavé, že človek niekedy stretáva tie isté človečiny! Pán s dvomi psími kamarátmi, pani, ktorá.. vo výťahu ďakuje za našu spoločnosť... Pár vtipných človečín, ktoré sa ma pýtali, či máme na dvanástke strechu.. A tak sa sem - tam aj pobavím! "Už som tu, dole.. čakám...", zaznel hlas v telefóne. Vypínam internet a hudbu, stláčam tlačidlo na výťahu. Výťah opäť nechodí - pospevujem si pesničku Richarda Mullera - keďže výťah naozaj nechodí - prezrádza pán, ktorý sa pozerá do hlbokého priestoru výťahu s baterkou..

Miesto činu - Panelák v Petržalke. Celkom obyčajný. Náš. Kráčam z výťahu dolným priestorom "drakov" (ako tomu hovoria ľudské bytosti, ktoré sa sem občas ocitnú na návšteve a v Petržalke nebývajú:-))

Martin už čaká vonku. Zasvietil na chvíľu aj Pán slnka -Slnečník.. Vítam ho!

"Počkaj, ešte prikrútim niečo - tu na dverách ,.. čakáme na "šrubovák"...... ", povie Martin, ktorý prišiel rozdiskutovať teoretickú stránku hudby. Aha,.. jasné, pozerám na dve žienky, ktoré stoja na rebríku - a hneď pochopím - voč de:-) Nefungujú nám dvere, vlastne - už týždeň! Po tom, čo pani vymenila žiarovku na chodbe - a svetlo konečne svieti - sa "údolie drakov" stalo po dlhej dobe osvetlenou norou. Na čas - vyzerá naša nora  trošku poľudštená...

Pauza. Bodka. Čakáme na onú záhadnú tajomnú vec s ľudovým názvom "šrubovák".. Pane Bože! Zatočí sa mi hlava - keď vidím aktívnu ženskú bytosť, ktorá si hovorí - správkyňa "údolia drakov" na veľkom rebríku. "Počkajte, teraz to príde...!", iná ženská akčná bytosť - priniesla onú záhadnú vec, na ktorú sme tak dlho čakali.

Martin, ktorý sem prišiel na objasnenie hudobnej teórie - sa neokúňa a vylieza na rebrík,.. Ten sa ale kymáca! Radšej sa nepozerám! Keby náhodou spadol - ešte by som mohla mať výčitky! Ale za to - pevne držím kymácajúci sa superrebrík nášho úžasného Paneláku.

"Pani, však to sa pretáča, jéjdanenku! - to čo máte za šrubovák...!? Urobím Vám to - ale treba iný šrubovák, veď na tomto sa pretáča rúčka..." Pani s nevôľou na tvári ale konštatuje, že iný nemá. "Kam by som zazvonila? Ľudia sú teraz v práci, jóój...!", povzdychnú si obe človečiny, ktoré sa už nádejali a tešili, že dvere budú urobené. A nie! Nevychádza to!

"Aha, nejaký muž..", nádejne skríknem. Do Paneláku prichádza mužská bytosť so zamračenou znudenou tvárou a igelitkou. "Dobrý deň, náhodou - šrubovák by ste nám nepožičali?", prosia ženské človečiny o pomoc v Dračom údoli. "Jááj, pani zlatá - ani náhodou nemám!", odvetil pán, ktorý sa ani neunúval pozrieť sa na energickú akčnú pani, ktorá sa snažila niečo opraviť.

Pozreli sme sa všetci štyria  na seba - ja, akčná hyperaktívna pani a jej pomocníčka a Martin - úplne neznáma človečina, ktorá v Dračom údolí ani nebýva.

Pauza. Bodka. Iba jeden pohľad aktívnej človečiny, ktorá sa snažila nájsť riešenie - nuž a ten.. čo Vám poviem. Hovoril za všetko!

Jááááj, keby ste ho videli! Začala som sa cítiť ako v komediálnom seriáli Panelák, ktorý si sem tam pozriem. Je celkom vtipný. Ako ten náš - petržalský Panelák.

"A varešku doma máte pane,..?", zadá absurdnú otázku akčná pani....

"Jasné, tie máme - tie Vám požičiam - keď chcete...", odpovie úplne neochotný pán.

Chlap a nemá doma náradie? To je čo za chlapa? Anti - kutil? :-)............... - skonštatujeme všetci s úsmevom.

"Vyhlasujem matriarchát! Všetko, aby si človek urobil sám....", skonštatuje s miernym nechápavým a mierne nazlosteným pohľadom pani, ktorá má tej svojej funkcie - asi už aj plné zuby.

A veru - ani sa jej nečudujem. Človečiny sa dnes o nič nestarajú. Hlavne - že majú doma plávajúce podlahy, super obloženie podľa najnovšej módy. Zatvorením bytu sa však povinnosti končia.

Petržalka.  Údolie drakov. Veľa bytov, ktoré už ani - nevieme, komu patria a kto v nich najnovšie býva. Podnájomníci - rozsiahla to vrstva v Bratislave.. Niekto sa odsťahuje, niekto zase prisťahuje. A zase ten istý kolobeh! Prerábky! Nové obloženie! Nové podlahy! Nová linka! Až kým sa to.. jedného dňa nerozpadne!

Báááác! Zrazu sa jedného dňa rozsype celý petržalský Panelák! A bude! Dračie údolie bude bez človečín!

Ách, sme my ale neohľaduplné človečiny! Spolunažívanie predsa obnáša aj určité pravidlá, určitú vzájomnú pomoc. Ale povedzme si úprimne - vieme vôbec, s kým my susedíme? Kto býva naproti???

Veď tie naše petržalské Paneláky sa čoraz viac začínajú podobať na Dračie údolia..................................

Ale jedno je isté - aspoň, že sa tu nenudíme!:-)

S pozdravom

Obyvateľka Dračieho údolia

Jekaterina

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?