Babička..

Autor: Katarína Lorenčíková | 30.8.2012 o 23:26 | (upravené 31.8.2012 o 0:06) Karma článku: 6,62 | Prečítané:  629x

Jej vľúdna tvár ma oslňovala od samého začiatku. Mala čosi.. svetelné. Prečo niektorí ľudia vyžarujú niečo svetelného, žiarivého? A niektorí sú tmaví? Jej krásne vlasy sa hojdali vo vetre. Krásne šediny rozprávali príbeh tajomnej svetelnej bytosti. Pár krát som sa za ňou otočila. A ona tiež. Iba taká krátka epizóda v jeden obyčajný deň. A predsa mala.. čosi neobyčajné. Keď sme sa potom stretli v autobuse.. Jej pohľad hladil. Oči sú okná do duše. Nie. Nebola vôbec ufrfľaná. Bola spokojná so svojim životom. So svojim osudom. S tým, čo prežila. Nechcela, aby jej uvoľnili miesto v autobuse. Tak ako si to nasilu vynucujú niektoré chronické sťažovateľky a sťažovatelia vesmíru. Nevydobíjala si pozornosť. Nedávala rady. Nepoúčala predošlé generácie. Nesršala uhovorenými historkami o chorobách. Nepotrebovala rozprávať o boľavých kĺboch, ktoré ju neposlúchajú. Iba pokora a láska vyžarovala z tejto nevšednej bytosti. Spomenula som si na tú rozprávkovú. Babičku. Tá, ktorá nosila kôrky chleba vo svojej zástere. Babička. Nie, vôbec nevyzerala staro. Bola krásna. Jej vrásky boli ako namaľované. Dokonalé. Prosté. Prirodzené. Ľudské. Prečo niektorí ľudia zakrývajú svoje prirodzené stárnutie?

Je to.. akosi v nás? Že chceme stále vyzerať mlado, sviežo, jednoducho.. byť stále tip - top? Stárnutie je predsa.. prirodzené. Človečenské. Lenže - my malé človietky z krajiny Človečenstva sa neustále usilujeme oklamať toho veľkého pána s veľkými hodinkami - vládcu času. Nejde to!

Videla som babičku z rozprávky.. mala krásne šaty, ktoré mali krásny vzor. Vyzerala ako z filmu. A viete čo? Mala aj.. klobúk. Bol.. nádherný! Ladil jej k šatám!  Vraj ich.. nosí najradšej. Sú celé zelené a majú po sebe krááááásne kvety! Ako zo záhrady plnej slnka.  Ako samá ona. Babička.

Videla som.. žiarivú bytosť, ktorá mala v sebe niečo krásne. Krása existuje predsa v duši. Keď je človek v duši krásny - odráža sa mu to v očiach. Ako iskra..

Videla som.. žiarivú bytosť, babičku - ktorá mi rozžiarila môj deň.. Nepotrebovala šminky, tiene, rúže,...

"Nie, ďakujem, ja predsa nepotrebujem sedieť. Idem iba jednu zastávku...", povedala babička a pomaly sme sa rozlúčili.

"Pozrite sa na ten.. krásny deň. Idem za vnukom. Čas rýchlo letí. Už má tri roky...."

"Život je krásny.. žite, žite, žite a dobre si obzerajte tie maličkosti, ktoré robia svet krajším.  Sú to malé zázraky. Máme sklon pozerať sa do tmy........", povedala neznáma babička, usmiala sa a s pomalým krokom vystúpila z autobusu.

Chvíľku som ju pozorovala. Išla úplne pomaly. Trpezlivo. Krôčik za krôčikom. S úsmevom. Jej vlasy rozhojdal vietor a náš autobus pokračoval vo svojej trase.  A človietky v autobuse sa zrazu aj.. vedeli usmiať.....?

Pokračovali sme vo svojej ceste. Vo svojich myšlienkach. Babička. Kde je teraz? Čo robí?

Niektoré ľudské bytosti stretneme vo svojom živote iba raz. Napriek tomu.. zanechajú akýsi zvláštny dojem v našom srdiečku.  Svetlo.

Ale.. tak je to asi správne........

Láska, láska, láska... to je to najdôležitejšie. Ak vysielame do okolia lásku - všetko ide o čosi ľahšie. A keď sa nám zdá všetko akési priťažké - vyjde vždy ten malý záblesk svetla. My však niekedy pozeráme iba na tie tmavé oblaky. A tak sa nám priľahko môže niekedy stať - že vlastne - žiadne svetlo  v danú chvíľku neuvidíme.......

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?