Vysokoškolské internáty - Mlynská dolina 845 45 Bratislava:-)

Autor: Katarína Lorenčíková | 1.9.2012 o 15:16 | (upravené 1.9.2012 o 16:51) Karma článku: 8,07 | Prečítané:  3123x

Sedela som v malom bufete neďaleko zastávky Slávičieho údolia. Pili sme kofolu. A spomínali na staré časy. Internáty v Mlynskej doline. Átriové domky. Šturák. Nekonečné rady na odubytovávanie a potom následne na preubytovávanie. To bolo nekonečno! Xyz na nekonečnú odmocninu z nekonečnej.. Davy človietok tu posedávali v dekách, čítali, ich apatický výraz občas striedal spánok a ešte sluchátkové človečiny, ktoré boli na takéto čakanie zvyknuté.. A keď sa niekto predbehol - uau, to už Vám bolo niečo! Vtedy sa ukázala sila más! Ale nie vždy. Niekedy sme už iba všetci zostali čakať bez slov. Trpezlivosť tu bola na dennom poriadku. Rozhodené veci na chodbe. A nikto celkom nevedel, kedy sa dostane na rad s tajomnou kartičkou zvanou ubytovací preukaz. Alebo.. či sa vôbec ešte dnes dostane na rad? Jednoducho - bez trpezlivosti to nešlo! Pár bytostí, ktoré také niečo zažilo po prvý krát - dostalo šok z nekonečných davov! Nuž ale.. postupom času sa tieto davy stali pre nich akousi "rutinou" života na vysokoškolských internátoch. "Maximálne príjemné žienky", ktoré nám často dávali zabrať v úradníckych kreslách! Boli že to niekedy dobré nervy! Akú budú mať náladu? Vybavím danú vec teraz?

Vysokoškolský život na internátoch v Mlynskej doline mal svoje čaro, ako každá vec však - svoje dve strany mince. Pamätám sa na tenké múry na átriových domkoch. Vedeli sme o sebe všetko! A sprchy.. Niekedy v nich spávali bezdomovci. To všetko bolo ešte pred tým, ako tam na vrátnicu dali bezpečnostnú službu. Baby si tak brávali do sprchy mobilný telefón. No jasné, že občas nám mobil zvlhol a nezvládol to!

Učenie na chodbe.. nikdy sme sa týmto spôsobom nič nenaučili, pretože zakaždým sa niekto pristavil a nastalo veeeľké kecanie! Prípadne - sme spoznali nových ľudí, prišli do života nové lásky. Učenie sa niekedy zvrhlo na zoznamovaciu párty. Hlavne, keď niektorí ľudia prišli z Východu a doniesli kopu jedla. Povymieňali sme si klobásky, slaninky. Niekto mal chlieb, niekto zase údeniny, niekto zase dobré pivko.

Iba jedna izba a v nej veľký svet. Iba malá dvojplatnička, na ktorej sme si dokázali uvariť slepačiu polievku a celý obed. Iba jedna chodba a v nej tisíce príbehov, komédií, drám, denné riešenie spoločných problémov, ktoré sa nám javili veľké ako svet a záhadné a nevyriešiteľné ako záhady Bermudského trojuholníka. Spolužitie, ktoré prinieslo vzájomné obohatenie. Lekcie do života. Hádky, následné udobrenia, objatia a znovu nové poznanie do života, že nie je všetko také čierno - biele..

Rady v jedálni. A posledné jedlo - starý známy vyprážaný syr:-) Nosenie svojich príborov.... Potom nový systém - zavedenie žetónov na príbor. Vymieňali sme si ich. A nikto už potom ani za svet nevedel, kto požičal komu:-)

Manželské internáty. Vzájomné spolužitie párov. Jedna zo zaujímavých etáp života. Fungovanie vo dvojici, očakávania, poklesky, radosti, pády, rozchody, alebo celoživotné lásky...

Mlyn. To bola stará známa krčmička, kde sa spoznali mnohí ľudia z internátov. Kopírka, kde sa davy ľudí nevedeli už dočkať na vytlačenie tých svojich papierov. Počítačová učebňa, kde trebalo zadať číslo občianskeho preukazu, ktoré slúžilo ako heslo. Pol hodinové počítače, a viac ako hodinové počítače. Mnohí sme tento systém skúšali oklamať:-)!  Chceli sme "počítačovať" predsa oveľa dlhšie! Veď keď viem číslo občianskeho preukazu mojej spolužiačky - musí to zafungovať! Hm, dômyselní administrátori nám však vždy na takúto "habaďúru" prišli. Nevymenili sa ľudia pri počítači. Polhodinový limit sa skončil a trebalo opustiť učebňu. Oznámenie - o porušení pravidiel na monitore počítača v učebni -  tak nejednému z nás spôsoboval pocit začervenania sa a hanby:-)

Brigády. Naučiť sa na skúšku. Ráno ísť na brigádu, poobede do školy, v noci napísať seminárnu prácu a ráno znovu ten istý kolobeh. Absurdné unavené pohľady o 16.30 na prednáške. Tvárili sme sa, že píšeme poznámky. Ale v skutočnosti už nebolo síl - sústrediť sa na nich. Mnohých čakala nočná brigáda - vykladanie tovaru v Tescu, či iných zaujímavých "destináciách" - predsa len, aby sme mali z čoho žiť.....

Spomínam si na jednu moju spolubývajúcu. Volala sa.. Zuzka. Robila po nociach čašníčku v jednom bare - aby prežila a mala z niečoho žiť. Až keď- jedného rána po náročnej službe nemala hlas. Chcela niečo povedať - ale už to nešlo. Začali  sa zdravotné problémy. Jedno ráno sme sa všetky zobudili na Zuzkin plač. Neurobila rozhodujúcu skúšku - pre  neprítomnosť na poslednej prednáške. Naviac - jej zistili niečo na pľúcach. Jej život sa zrazu zmenil. Takmer nedokončila vysokú školu. Toto bola pre nás všetkých silná káva:-( Všetci sme si tak uvedomili, čo je vlastne dôležité. Tento obraz mám pred sebou doteraz. Zuzka nakoniec štúdium ukončila. A síce - s veľkými komplikáciami - ale s iným náhľadom na život a hodnoty.

Brigády.. náš veľký svet, v ktorom sme sa pohybovali niekoľko rokov. Pamätáte sa na tlačiareň? Doteraz na to spomíname, keď sa po rokoch stretneme. Prekladanie letákov. Za jednu kopu letákov sme získali asi 25 Slovenských korún. Absurdná brigáda! Raz tam boli chalani, ktorí boli na úrovni robotov. Tí nás ešte predbehli a to prosím peknee - boli medzi tým ešte aj na obed! A my? My sme dostávali záchvaty smiechu - nad absurdnosťou celej situáciea tejto brigády. Svojim smiechom sme neustále vytáčali strašne vážne človietky, ktoré si na nás potom akosi zasadli a ešte viac nás kontrolovali. Boli to neuveriteľne dôležité človečiny, ktorým buzerácia študentov prinášala zväčšovanie ich dôležitosti a ega.  Letáky museli byť krásne usporiadané. Žiadny pokrivený roh, žiadny výčnelok. Uaau - no áno, to sa nám fakt oplatilo! Koľko sme zarobili? :-) .................. S odstupom času - sa vždy dobre zasmejeme a zaspomíname práve na túto brigádu:-)

Preplnená 39 - tka. Rekord - koľko človečín sa do autobusu zmestí. A niektorí sa aj na toto dali nahovoriť! Tento rekord sa však aj tak dial každé ráno, keď sme chodili do školy. Bola tam vždy rovnaká otázka - vojdem sa do tohto autobusu? Postupne sme však vyvinuli mnoho techník, aby sme sa do autobusu vošli. Koľko krát nám budík zvonil ráno? Desať? A my sme potom neučesaní a s neumytými zubami dobehli - už aj tak neskoro na nemčinu. Staršia pani profesorka už však potom nemala trpezlivosť na naše meškanie. A tak sme sa.. sem tam mnohí stretli pri dverách vždy v rovnakom čase meškania - a kládli si rovnakú otázku - ideme ešte? Nezabije nás ona? :-) Nezabila.. iba sa na nás pozrela vždy rovnakým škaredým pohľadom a dala nám naviac skloňovanie podstatných mien s prídavnými. Bŕ!  Milovala ich. Der, des, dem - klamali sme občasným nejasným formulovaním posledného písmena :-) Ale ona nás prekukla! A niekedy ju to aj dosť vytočila. "Dem, oder den? Oder was?", takto vyzerala posledná fáza rozčúlenia.......

Jááj, átriové domky! Niekedy nás v jednej izbe bývalo aj päť. Stále sa točili nejakí ľudia. Niekto prišiel, niekto odišiel. Nastal v tom potom taký chaos - že ani tie úradníčky nevedeli, kto tam má bývať. Stalo sa to jedného rána, kedy zaklopala vraj štvrtá spolubývajúca. Nakoniec - som zistila, že tam nie som v systéme zapísaná ja. Bolo to celkom úsmevné! A raz - prišla dievčina, ktorá mala viac ako sto kíl a nezniesla moje nočné jedenie slaniny. V noci  - vždy preto chodila spať skôr. Po troch dňoch som tak prišla o novú spolubývajúcu!

Ďaľšou zaujímavou kapitolou bolo lezenie mnohých "bezdomovcov bezinternátovcov" cez balkóny. To bolo niečo! Z jednej strany sa vždy dalo vyliezť, prebehnúť celé spojené poschodie a dostať sa tak k niekomu na pár nocí - keď niekto náhodou potreboval na pár dní hlavu skloniť. Vždy sme našli nejaké riešenie! Aj keď sa zdalo, že už riešenie nie je.  Vždy sme si dokázali pomôcť. Veľa sme toho prežili. Veľa sme sa za túto etapu naučili. Občas drsné, príliš bolestivé, často však veľmi radostné, emotívne..

Ako vyzerajú internáty teraz? Mnohé sa zmenilo, mnohé zostalo, pribudlo nákupné centrum Cubicon, kde študenti majú veľa možností. To my - si ešte pamätáme prechádzku cez lúky do Billy.  Čo sa stalo s okolím internátov? Aj tam sa mnohé zmenilo, ako všetko po čase... získa inú podobu. Pribudli nové byty. Pozeráme sa už na novú Mlynskú dolinu, ktorá však v tých našich spomienkach je akási stále rovnaká:-)

Radi spomíname na internáty Mlynská dolina 845 45 Bratislava:-)

S pohárom kofoly, tu - už za iných okolností, v tej istej rieke -  už v inom prúde života  - s peknými spomienkami ..

To iba v našej makovičke sa odrazili spomienky na toto čarovné miesto a zvláštne obdobie školy života........

http://www.youtube.com/watch?v=qZ7zAxZ0JO4

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?