Spriaznenej bytosti........

Autor: Katarína Lorenčíková | 22.9.2012 o 20:56 | (upravené 22.9.2012 o 22:53) Karma článku: 4,75 | Prečítané:  256x

A v tom období.. bolo to.. Snáď v minulom živote? Mala som.. sotva 23 rokov?  Hm, čas je niekedy.. relatívny pojem. Pocity, premeny, ktoré sa niekedy udejú v človeku následkom udalostí príliš rýchlo, nedajú sa odmerať. Nie, necítim sa ako starenka, ktorá spomína na svoje mladé časy! Nuž ale.. v jednom období sa toho môže prihodiť akosi príliš veľa. A zrazu má človek pocit, že sa čas hýbe mávnutím prútika. Akoby niekto mával paličkou a presúval ma do iných dimenzií...  Niektoré udalosti zmenia človeku život, nová klapka, nový strih, nový uhol pohľadu.. Aj o tom  je život. A niektoré bytosti nám vstúpia do života  - viac než by sme si mohli myslieť. Dokážu zanechať stopu. Akúsi otlačku v našej duši. Nie, toto nie je žiadny sentimentálny článok. Je to.. iba prejav vďaky jednej bytosti, ktorá si to zaslúži. Štúdium na vysokej škole nie je žiadny med lízať. Najmä - ak človek nie je z Bratislavy, príde do iného sveta, musí sa postarať sám o seba,  zvyknúť si na nové veci. Od štrnástich rokoch som preč z nášho malebného Spiša. Keby som to mala vrátiť naspäť - asi by som to urobila rovnako. Žiadne lekcie nie sú dôležitejšie než tieto lekcie samostatnosti. Občas trochu....

Drsné.. Bolestné.. Ale nakoniec - s odstupom času pochopíme, že sú nutnosťou k ďalšiemu posunu. Od začiatku stretnutia s mojou profesorkou Vysokej školy múzických umení - sme si akosi.. padli do oka. Poznáte ten pocit? Jednoducho.. Žiadne slová naviac. Naša rezonancia energií sa stretla akosi príliš rýchlo a ja som pochopila, že sme ako sa hovorí - "na jednej vlnovej dĺžke".

Booooom - a bolo to! Dve správne naladené rádiá..

Naše hodiny neboli nikdy stereotypné. A čo sa mi páčilo vždy na Dáške - vedela vždy nájsť pozitívnu vlastnosť interpreta - a stavať na nej. A taktiež - mala pochopenie pre moje občasné záchvaty smiechu, pre ktoré som bola pernamentne vyhodená z niektorých prednášok:-)  Poznala ma.. Kedy som smutná, keď sa na mojej duši objavila menšia chmára oblakov. Poznala, keď som nespala viac ako tri noci. Poznala, kedy som nešťastne zamilovaná. Poznala, kedy som hladná a už nevládzem hrať. Poznala, kedy ma niečo trápi. Poznala, že  som zase v euforickej radostnej fáze bytia a preto sa záhadne nemôžem sústrediť. Poznala, keď som mlela z posledného a mala následne päť minútový záchvat smiechu.

Nie! Ona.. ma netlačila do neprirodzených polôh, ktoré by sa mi protivili. Neťahala mi pod nos iné školy a praktiky, tabuľky - čo sa musí a čo nie! Nezaradzovala nás do tabuliek - ako mnoho iných pedagógov.. Každý bol pre ňu osobnosť a s každým pracovala inak. Snažili sme sa odstraňovať chyby, zlepšovať sa.. Radila nám, sprevádzala nás. Bola to dllllháááááá cesta pre každého z nás, ktorá vlastne.. neustále pokračuje...

Keď som prišla na svoju obhajobu diplomovej práce s mokrými vlasmi - taxíkom - iba sa usmievala.. Nepochybne som jej - dala zabrať!  Deň pred obhajobou diplomovej práce  sa zmenili časy obhajoby a ja som si to nepozrela. Celá komisia na mňa skoro 20 minút čakala, kým sa ráčim dostaviť.  Nakoniec - aj s mokrými vkročami sme to zvládli! :-)  Veru  - somnou to Dáška nemala ľahké! Mne sa totiž.. akosi vždy niečo podarilo! Na to som bola vždy expert najväčšieho druhu. Mala som na to priam talent! A keď sa dlho nič nedialo.. Hovorila som si - pozor! - dlho bol kľud! Dodnes vidím Dáškin zvláštny úsmev, keď sa mi podaril nejaký jekaterinovský prúser! :-)

A keď.. som mala na plagáte programu Diplomového koncertu hlboký preklep - namiesto D niekto omylom stlačil na klávesnici F - môj Diplomový  koncert sa zmenil na Fiplomový:-) Dodnes si pamätám veľký čierny nadpis - Fiplomový koncert:-) Neskôr - sa tento názov "fiplomových koncertov" v našej flautovej triede ujal.

Na chvíľku sa naše osudy s Dáškou pretli. V jednej malej triede Vysokej školy múzických umení..  kde sme riešili ten svoj veeeľký svet problémov a poznaní...

Odvtedy - som sa stala učiteľkou ja. Prešlo mnoho rokov. Mnoho udalostí. Mnoho skúseností. Zážitkov. Poznaní.  Čas ide strašne rýchlo. Učiteľstvo je neľahké povolanie. Napriek tomu - vidím v ňom zmysel. Posunuli sme sa zase niekam inam. A ja som pochopila, že  to najdôležitejšie na učiteľovi je empatia a ľudskosť. Akási človečenskoť. Otvorenosť - ktorú nevie každý dať najavo...  Schopnosť vysielať lásku každej bytosti, aj keď je to niekedy nad hranicu našich síl.

Nie - Dáška nikdy nebola "normálnou" profesorkou! Nekráčala v stereotypoch, neuviazla v tabuľkách, predsudkoch.. Bola a je pre mňa čosi viac...

Ubehlo mnoho dní, mesiacov, rokov.. Život plynie rýchlo a niekedy na jedno "ďakujem" už neostáva  čas.. Stali sa z nás priateľky, spriaznené duše....

Nakoniec.. vysielanie lásky - sa stáva základnou hybnou silou života..

Veď.. Kde niet lásky - tam niet ničoho.

Ďakujem Dáška:-)

Nech sa Ti darí!

(Venované Dáške Zsapkovej - celoživotnej spriaznenej bytosti...)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?