"V pohode"..

Autor: Katarína Lorenčíková | 1.10.2012 o 21:31 | (upravené 1.10.2012 o 23:14) Karma článku: 10,05 | Prečítané:  599x

A keď vidím strhanú zničenú tvár,... unavenú z práce.. zo života.. zdesenú.. zdrvenú.. oči bez jasu, ktoré kričia na pomoc, ohlasujú poplach, že už ďalej nevládzu zvládať každodenný stereotyp.. že už takto ďalej nechcú žiť,..  vidím Zuzku. Mala život pred sebou. Veľké plány. Veľké schopnosti, ktoré boli všetkým jasné.. "Zuzka, urobíš pre mňa toto...???" Áno. Zuzka vždy urobila všetko načas. Zvládala abnormálne množstvo vecí bez nadmerného sťažovania sa. Bez ponosovania sa. Bez otázky - "Musím?" Iní robili svoje projekty mesiace. Zuzka - ich vedela urobiť za tri dni. Keď sa do niečoho pustila, jednoducho to vždy dokončila s presnosťou. Množstvo vecí, ktoré iní odkladali a cítili pri nich nadmerný pocit zodpovednosti - urobila Zuzka s hyperrýchlym tempom. Malo to všetko snáď iba jeden malý háčik. Alebo veľký? Zuzka potom vždy po projektoch ochorela a odležala si tak množstvo dní. Vyzvracala sa a pri otázke - "Ako sa cítiš Zuzka, nepôjdeš domov, je Ti lepšie?", .. odpovedala iba jednou vetou - "Som v pohode"... Takto sa to so Zuzkou vlieklo celé mesiace, dni, roky.. Až kým si Zuzka neuvedomila, že už je príliš neskoro riešiť svoje zdravotné rozpoloženie. Zrazu nič nepomáhalo...

Prešlo pár mesiacov. Nikto si nič výrazné nevšimol,  pár hospitalizácií v nemocnici.  A Zuzka jedného dňa zomrela. Opustila nás. Mala rakovinu obličky. Zuzka sa zrazu vytratila z našich životov. Nikdy sa na nič nesťažovala. A mnohí.. si dávali iba jednu otázku: "Ako je to možné, že sa to stalo tak rýchlo?"

Nie, bol to dlhý proces. Zuzka nevedela odhadnúť svoje sily. Nepoučila sa. A časom - si jednoducho zvykla na to, že sa takto cíti. Vyležím to a bude všetko ok. Pár antibiotík, pár ibalginov, pár dní spánku. Lenže.. nebolo to také ľahké........

A v mnohých príbehoch človietok - začínam vidieť Zuzku. Žijeme v otrokárskej spoločnosti. Mladí ľudia majú tri zamestnania, myslia si - že takto to zvládnu, že ich spôsob života  - je "normálny". "Nepáči sa Ti? Nezvládaš to?  Veď buď rád, že máš vôbec prácu." To je heslo mnohých zamestnávateľov. Si unavený? Veď nemáš na to právo, lebo si mladý človek! Ak sa pár krát človek za život ocitne na jednotke intenzívnej starostlivosti, zmení to jeho pohľad na život. Urobí to veľké Booooooooooooom! Nabúra nám to život!

A v mnohých príbehoch zase vidím seba. Tiež som si kedysi myslela, že človek je schopný zvládnuť všetko! To "všetko" sa dialo dovtedy - kým som nepochopila, že zdravie je to najcennejšie v živote.  Kým som nepochopila, že takto sa už ďalej nedá ísť. Ale všetko zlé je na niečo dobré! Každá skúsenosť je poznaním. Občas drsné, bolestné, občas príliš reálne, či absurdné.

Cez to všetko ale človek najlepšie pochopí, čo je skutočne to "cenné". Odvtedy - nechápem túto otrokársku spoločnosť! Odvtedy - znova a znova iritujem mnohých ľudí, pretože zdieľam názor, že život nie je iba o práci!  Pár lekcií, pár mohutných Boooom,  pár strát, pár príbehov, ktorí sa mi vryli do môjho života, do srdca, zakuklili sa do mojej duše, dotkli sa ma, vtesnali sa mi pod kožu, ovplyvnili môj pohľad na život..  A tak.. mi určité veci pripadajú časom smiešne, ba až prízemné... Určité veci - naopak - nadobudli väčší jas, akúsi väčšiu farebnosť života, väčšiu cennosť, väčšiu dôležitosť.....

Pracovať, pracovať, pracovať! Musím, potrebujem, chcem! Časom sa zo slova "musím" - stane akési krédo života. Hm, žijeme v divnej spoločnosti! Každý si ale má právo vybrať! Mnohí hovoria: "To je predsa normálne, zvykni si na to!" Každá pravda má však dva konce. Záleží len na nás - ako si to usporiadame v tej našej makovici. Je jasné, že niekedy nás okolnosti života donútia vstupovať do vecí, ktorými ideme "proti prúdu života".  Splátky, hypotéky..

A točíme sa dokola! Je to jeden veeeeľký kolotoč! Krúti sa nám z toho hlava? Chcem vystúpiť? Ako? Nejde toooo! Často z kolotoča spadneme a máme modriny. Modriny na duši.. A každý máme nejaké. Niekto sa z lekcií poučí, niekto však naďalej skúša, ide za hranicu svojich síl - veď hra "musím"  - tá neponúka mnoho možností! Alebo áno? Ako dlho žijú niektoré človietky - na slove "musím"?

Zato  ľudská myseľ - tá ponúka nespočetné variácie, prečo hra "musím" pokračuje. Pretože - ľudská myseľ má vždy nevyčerpateľné množstvo variácií. Sme schopní vytvoriť veľa možností, veľa teórií - prečo je náš spôsob života taký, aký je a niekedy podporíme svoje tvrdenia aj príslušnou literatúrou. Chýba nám často od vecí odstup. Veľakrát si prehnane myslíme a sme si stopercentne presvedčení - že naše názory sú tie najlepšie, že sa nemôžeme mýliť...

A v najväčšej istote príde veľké Booooooooooooooooooooooooooooooooooooooooom! Že nie sme na to pripravení? Veľký omyl! Presne v tej chvíli sme na to pripravení a presne v tom čase, keď sa Boooom udeje - je ten správny čas na lekciu!

Len dve slová - to Zuzkine "v pohode"( - pri otázke ako sa cítiš?..) ma občas mätie... Preto v niektorých unavených tvárach vidím tú Zuzkinu.

Otrokárska spoločnosť! Nie - toto nemôže byť normálny spôsob života! Nedajme sa zmiasť! Aj to moje Booooom mi prinieslo poznanie, čo je v živote to skutočne dôležité...

Čo je ale skutočne  to cenné a "dôležité", či plávame s prúdom života a ktorá cesta je tá "správna"  - na to musíme prísť len a len sami..................

Veľa šťastia:-)

1349031396786.jpg

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V starostlivosti o srdce patríme medzi najhorších v Európe. Pozrite si rebríček

V prieskume Slovensko získalo nízke známky pre zlý životný štýl svojich obyvateľov a aj dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia.

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami Národnej banky.


Už ste čítali?