Ako dlho vydržím do "nevládzem"?:-)

Autor: Katarína Lorenčíková | 6.10.2012 o 10:57 | (upravené 6.10.2012 o 12:54) Karma článku: 4,63 | Prečítané:  320x

A vyrazili sme do kopcov. "Kopce? Chalani, však to ste nespomínali, že to bude takáto lesná trasa", dopovedala som svoju vetu a.. Ani sme sa nenazdali - a už sme zdolávali kopce. No jasné, a je to tu! Iné je behať po pekných petržalských rovných trasách, iné je zdolávať kopce. Zvládneme! Zaujímavé, že.. každá človietka má v sebe iné nastavenia.  Niekto do kopca vybehne ako drak, niekto si zvolí to svoje pomalé tempo. Psychológia behu! Tá ma vždy fascinovala! A čo sa deje v našich makoviciach počas behu? To by jeden neveril, koľko myšlienok, emócií, bojov, prekonávaní, .. sa udeje - až dospejeme do tej konečnej eufórie a behacieho "orgazmu". A tiež ma fascinuje - ako rozmýšľajú ženy, ako muži.  "Katka, prečo sa ty tak týraš, keď ideš do kopca?", zaznela otázka mužského pohlavia. A veru - nebol jediný  muž - kto sa ma to opýtal. "Máme svoje tempo a tak sa nám ide príjemnejšie", skonštatovala zase spolubežecká človietka ženského rodu. "A vy sa radi týrate? Veď to ubehnem radšej rýchlejšie a mám pokoj..", namietal zase kamarát. A prečo sa vlastne stále porovnávame? Prečo sa chcú ženy vyrovnať mužom a muži ženám? Faktom je, že keď bežíte o samote - toto Vám ani na um nepríde!

Keď je človek sám so sebou - nenapadnú ho takéto porovnávania. Nuž ale - v skupinke ľudí - to Vám napadne hocičo! Chtiac, nechtiac - začne fungovať proces komparácie a analýzy, pozorovania.. Robíme to všetci! A tak som sa.. začala zamýšľať - prečo vlastne? Prečo sa stále otáčame na iné bytosti? Prečo sa porovnávame? Prečo stále ukazujeme prstom a hovoríme: "Pozri sa na toho, na tamtú - to je iná rýchlosť..." A itež - prečo sa chcú muži vyrovnať ženám a ženy zase mužom?

A beh pokračoval. V duchu týchto myšlienok. V duchu emócií - akí sme rovnakí a pritom rozdielni! A v mužoch sa ozvala mužskosť a súťaženie. Ale aj.. porovnávanie. Nooo - mali sme čo robiť! Prvý kopec fajn, druhý fajn, keď už ale prišiel tretí, štvrtý, piaty, šiesty, siedmy, ôsmy a potom deviaty a desiaty, ktorý bol veľký ako Svet a nekonečný ako Telenovela, zamýšľala som sa nad tým, že už potrebujem oddych. "Ešte tento posledný zdolám a potom pauza..", hovorila som si a medzitým som pozorovala našu skupinku, ako to zvládajú ostatní...

Kašlem na to. Poviem to.. "Nevládzem, mám dosť..", vyšlo zo mňa po chvíli môjho vlastného boja. A tu sa stala znovu zaujímavá vec. Akonáhle som priznala, že už nevládzem -- chalani hneď zastali a boli nekonečne šťastní, že si môžu oddýchnuť. Jasné, oni.. Čakali na nás, kedy to z nás vyleze. "Baby, vy ste jaké dobré, že ste to dali.. Noo - už som mal dosť, na toto som čakal", prehovoril jeden z nich. "Iba silou vôle som to dala, vy ste teda prípady, však to sme mohli už dávno zastať..", zasmiala sa moja kamarátka. "Ako zastať? Keď bežia ženy - predsa chlap nemôže zastať a povedať "nevládzem"..", prehovoril môj kamarát. "Vy ste experti, asi Vás zabijem, však sme si mysleli, že vládzete:-), tak sme bežali", skonštatovala členka bežeckej skupiny ženského pohlavia.

A je to tu! Okamih pravdy vystúpil na povrch!

Chalani čakali na nás, kým zastaneme na chvíľkový minútový oddych  - my na nich. Pravda je taká, že ani jedna strana si netrúfla vysloviť tú strašnú vetu: "Ja nevládzem!!!.."  Prejav slabosti? "Musíme predsa vydržať, keď ešte baby bežia".. - toto sa odohrávalo v mysli mužov. "Veď to musíme zvládnuť, keď sa chceme posunúť na ďalší level, veď chalani ešte vládzu..." - to zase znelo v tých našich ženských makoviciach. Iba všetci presviedčali svoju myseľ, že sa to dá, že je možné zdolávať kopce, že ešte ich pár zabehneme. Telo neposlúchalo, ale.. zapol sa iný mechanizmus.  A spomenula som si zase na Murakamiho.

1349527348331.jpg

Konkrétne na túto stať:

"Tak ako Danton alebo Rebespierre sa so všetkou výrečnosťou snažili presvedčiť nespokojné a rebelujúce zhromaždenie, tak som sa aj ja usiloval dohovoriť každej časti tela, aby preukázala trochu spolupráce. Povzbudzoval som ich, dotýkal som sa ich, lichotil im, nadával im, snažil som sa presvedčiť ich, aby sa hýbali. "Už len kúsok. Nemôžete to teraz vzdať." Ale keď sa nad tým zamyslíte - a ja som sa nad tým vtedy zamyslel - Danton a Robespierre skončili s odseknutými hlavami. Napokon som predsa len nejako so škrípajúcimi zubami dokázal prejsť tých dvadsať kilometrov plných číreho utrpenia.

"Nie som ľudská bytosť. Som len stroj. Nemusím nič cítiť. Iba zvýšiť rýchlosť.." Toto som si hovoril. To bolo jediné, na čo som myslel a čo ma prinútilo beh dokončiť. Ak by som mal myslieť na to, že som ľudská bytosť z mäsa a kostí, celkom iste by som od bolesti skolaboval. Tým, samozrejme, nepopieram existenciu vlastnej osoby. Ani vedomie vlastného ja, ktoré s ňou súvisí. Ale v danom okamihu som sa musel prinútiť myslieť si, že to všetko sú len dohodnuté konvencie a nič viac. Je to čudný spôsob myslenia a určite veľmi čudný pocit: bytosť obdarená vedomím sa pokúša vedomie poprieť.

Musíte sa aspoň čiastočne prinútiť a uveriť tomu, že ste stroj. Inštinktívne som si uvedomil, že to je jediný spôsob, ako prežiť. ........ Možno by bolo rozumnejšie, keby som bol občas kráčal namiesto bežania za každú cenu. Ja som však nekráčal ani len chvíľku. Neprišiel som sem predsa kráčať. Som tu preto, aby som behal. To je dôvod - jediný dôvod - prečo som sadol do lietadla a priletel až sem, na samotný sever Japonska....

Pretrpel som to všetko a okolo sedemdesiateho siedmeho kilometra som cítil, akoby nastalo vyslobodenie. Presne tak som to pociťoval. Akoby som telom prerazil kamennú stenu. V ktorom okamihu sa to stalo, si presne nepamätám, len viem, že som sa zrazu ocitol na druhej strane. Bol som presvedčený, že som voľnýýýý.

Neviem, aká je v tom logika, proces alebo metóda - jednoducho som bol presvedčený, že som sa oslobodil. A potom som už nemusel vôbec myslieť. Alebo presnejšie, nepociťoval som potrebu vedome sa pokúšať myslieť na to, aby som na nič nemyslel. Stačilo nechať sa unášať prúdom, a tak sa aj stalo. Oddal som sa tomu. Nejaký druh sily ma prirodzeným spôsobom poháňal dopredu. Samozrejme, že to bolo vyčerpávajúce. Ale v tom okamihu skutočnosť, že som bol vyčerpaný, nebola pre mňa dôležitá.

V tom čase už môj organizmus začal brať stav vyčerpania ako normálny. Aj pomyselné revolučné zhromaždenie mojich svalov akoby sa prestalo sťažovať. Nikto už nebúchal do stola, nikto nehádzal poháre. Svaly sa mlčky zmierili so stavom vyčerpanosti ako s historickou nevyhnutnosťou, ako s neodvratným výsledkom revolúcie. Premenil som sa na automat, ktorý rytmicky kmitá rukami dopredu a späť, hýbe nohami dopredu, krok za krokom.

Na nič som nemyslel. Nič som necítil. A náhle som si uvedomil, že aj fyzické bolesti takmer zmizli. Alebo možno boli zastrčené niekde v nejakom odľahlom kúte ako kus nevkusného nábytku, ktorého sa z nejakého dôvodu nevieme zbaviť. Potom, čo som prešiel "vyslobodením", sa mi podarilo obehnúť relatívne veľa bežcov. Behanie nadobudlo takmer metafyzický nádych. Odohrávalo sa to ako akt a ja som k nemu len patril. Bežím, teda som.

Tieto pocity zosilneli zvlášť potom, ako som sa dostal do poslednej časti behu, ktorou bola na tom dlhočiznom polostrove prírodná kvetinová záhrada. Beh začal pripomínať stav meditácie. Scenéria pobrežia bola nádherná a vôňa Ochotského mora sa vznášala okolo mňa. Zvečerilo sa (začali sme skoro ráno) a vzduch bol jasný a priezračný. Zacítil som aj vôňu trávy a začínajúceho leta. Zahliadol som i skupinku líšok ďaleko v poli. Zvedavo pozorovali nás bežcov. Ťažké, výrazné mraky pokrývali celú oblohu ako na britskej krajinke z 19. storočia. Bolo úplné bezvetrie. Dav bežcov sa iba mlčky vliekol popri mne do cieľa.

Uprostred toho všetkého som pocítil ľahučký pocit šťastia. Nádych, výdych. Dýchal som pokojne, pravidelne. Vzduch pomaly prúdil do môjho tela a opúšťal ho. Moje srdce sa potichu zmršťovalo a rozpínalo v stabilnom rytme. Pľúca ako kováčske mechy svedomito nasávali čerstvý vzduch do môjho tela. Vnímal som, ako všetky orgány spolupracujú, a pritom som rozlišoval každý orgán zvlášť, každý orgán som počul. Všetko fungovalo tak, ako bolo treba. Ľudia stojaci v rade popri trati nás povzbudzovali a vykrikovali: "Nevzdávaj to! Už len kúsok!" Ich výkriky prenikali mojím telom ako neviditeľný vír. Pocítil som, ako mnou prenikli skrz - naskrz.

Som to ja, a zároveň to nie som ja. Tak som sa cítil. Pokojne a vyrovnane. Nejaké vedomie nie je až také dôležité. Samozrejme, ako spisovateľ som vedel, že moje vedomie je pre moju prácu úplne nevyhnutné. Vezmite mi moje vedomie a už nikdy viac nenapíšem originálny príbeh. Napriek tomu mám taký pocit.

Keď som prebehol cieľom v Tokoro, bol som šťastný. Vždy som veľmi šťastný, keď dobehnem do cieľa vytrvalostného behu, ale teraz som superšťastný. Víťazne kývam vo vzduchu zaťatou päsťou. Od štartu uplynulo jedenásť hodín a štyridsaťdva minút. Prvý raz po poldni som si sadol na zem a utrel pot, vypil množstvo vody, vyzul si topánky, a kým sa okolo mňa stmievalo, dôkladne som si naťahoval krk. Vtedy sa vo mne začal rozlievať nový pocit.

Nie, nič také, ako azda pocit pýchy, ale skôr akýsi pocit zadosťučinenia. Osobný pocit šťastia a úľavy, že ešte mám na to, aby som podnikol niečo riskantné, a dostatok síl, aby som to zvládol. V istom zmysle úľava prevážila nad pocitom šťastia. Cítil som, ako sa pevný uzol v mojom vnútri postupne začal uvoľňovať, uzol, o ktorom som do toho okamihu ani len netušil, že ho v sebe mám....."

(Haruki Murakami - O čom hovorím, keď hovorím o behaní... )

Áno, áno - každý bežec pozná tieto fázy. Napriek tomu - behanie dáva ľudským bytostiam niečo, čo sa nedá popísať, akýsi pocit slobody, pri ktorom spoznávame svoje telo i ducha,..  nový rozmer, ktorý  obohacuje náš svet viac, ako by sme si mohli myslieť.... Odporúčam:-)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V starostlivosti o srdce patríme medzi najhorších v Európe. Pozrite si rebríček

V prieskume Slovensko získalo nízke známky pre zlý životný štýl svojich obyvateľov a aj dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia.

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami Národnej banky.


Už ste čítali?