Vesmírni lidé majú pravdu!

Autor: Katarína Lorenčíková | 8.10.2012 o 20:23 | (upravené 8.10.2012 o 22:17) Karma článku: 6,23 | Prečítané:  553x

Iba.. Zhoda okolností, podobných udalostí, ktoré na seba nadväzovali v krátkom čase - ma prinútili nad otázkou - ako ďalej? Je toto normálna spoločnosť? Z času na čas - si takúto otázku kladieme všetci. Začalo to takto.. najskôr sa mi zasekla ráno kontaktná šošovka. Ostala v oku. Alebo neostala? To som nevedela. Nebola som si istá, či spadla na zem, alebo je vnútri. Začalo sa pátranie. Ale neskôr - myseľ zapracovala! Oko sčervenalo, lebo som ju neustále hľadala a rozpínala oko, či tam nie je. Večer som sa vybrala na pohotovosť. Lenže v jednej nemocnici nebol očný lekár a už som bola tak unavená, že som si nevedela predstaviť,  ze mám ísť večer v takom nečase inam. Ráno som sa vybrala za očným lekárom, nech mi pozrie, či tam niečo mám. Narazila som však na problém - chcel po mne registráciu, nejaké poplatky, atď.. "A čo si myslíte, že sme charita, slečna?" Koniec mesiaca, moja peňaženka sa nápadne stenšila, táto možnosť bola nereálna. Unavená, zničená, táto šarvátka v očnej ambulancii mi nepridala. Situáciu som nezvládla a rozplakala sa. Prejav slabosti? "Poradím Vám dobré kvapky. Alebo viete čo? Vyskúšajte očianku. Je na oči účinná", dopovedala  pani Jana - bola veľmi milá:)

Plač mojim očiam nepochybne prospel. To je isté!  Naše zdravotníctvo je zaujímavo nastavené. Ešte sa len otvoria dvere a už platíte. Moja známa nedávno bola na infúziách. Najskôr si musíte kúpiť infúzie, potom prísť do nemocnice a.. Prvá otázka - ktorú sa Vás opýtajú, kým vás napoja na hadičky -  je - "Už ste zaplatili?" Až tak si môžete vychutnať "to žúžo rozkoše" :-) .... Pani, ktorá bola na infúziách s mojou známou, išla rovno od lekára na infúzie, nemala ani tušenia o poplatkoch, čo ju čaká. Chýbalo jej päť eur - tak ju poslali domov. No, veď vraj - "už nežijeme v socializme!" To sú tie naše "istoty" :-) Hm, poznám ten pocit! Hneď po strate vedomia, po ošetrení v nemocnici - mi nechceli dať zdravotnú kartičku, až kým som nezaplatila päť eur. A ja.. som nemala vybraté peniaze z bankomatu.  A tak som iba sedela na tej strašnej chodbe, ktorú si pamätám doteraz. Čakanie. Otázky, ktoré sa Vám víria hlavou, ako huby po daždi. Neskorý čas. Pršanie. Takmer noc. Samota. Úzkosť. Pozorovanie iných ľudí, ktorí.. mi v daný okamih boli veľmi blízki. Boli sme.. všetci na jednej lodi........

Keby po mňa neprišla moja známa - no neviem, neviem.  Kvapky infúzie sú nekonečné - a vtedy.. Vám v hlavičke makovičke napadne všeličo! Jasné, že človeka všetko bolí a je rád, že vôbec dokáže udržať vedomie.

Nikdy nezabudnem na ten stav po odpadnutí, záchranku, ktorej posádka sa bavila počas prevozu o sexuálnych skúsenostiach, na posádku, ktorú som nesmierne obťažovala už len - svojou prítomnosťou. Nakoniec to skončilo tak, že - som sa liečila na infekciu ruky, ktorú som dostala po infúzii. Však - s takou láskou mi to dotyčná pani aj dávala. Bolo to prudké bodnutie do ruky. Mala som pocit.. že aj u veterinára sa správajú lepšie...

Nepochybne - veterinárom sa nestáva hocikto! Česť výnimkám - nechcem uraziť žiadneho lekára. Ale.. dovtedy - som mala pocit, že byť lekárom - je práca iná ako ostatné... Iba pár hodín po odpadnutí ma zmiatli, iba prístup lekárov, ktorí si z niektorých pacientov uťahovali a zabávali sa na nich, tak ako aj na mne.. pár "superzážitkov" a na celý problém som získala iný pohľad.

Peniaze, peniaze, peniaze!!!  Čoraz viac si začínam uvedomovať, že táto spoločnosť je nastavená akýmsi divným smerom. Napriek tomu, vždy sa nájdu ľudské bytosti, ktoré sa ešte vedia správať ľudsky a z ktorých ešte nevymizla človečina. To je to ... najdôležitejšie a najcennejšie!

Nie, nechcela som písať vôbec o zdravotníctve! Veď - je také aké je! Bez peňazí a dobrej obálky ani do nemocnice nechoďte - to už asi dnes každý vie. Mám pocit, že o chvíľu si budú ľudia dávať infúzie sami doma. Vrátime sa k pôrodným babiciam, ktoré budú chodiť domov.....  Niečo divného sa tu deje!

Sme ľudia a tak by sme sa mali správať! Ak Vám niekto odmietne dať obed, pretože - platba mu ešte  neprešla cez systém - niekde sa stala chyba.  "Ste hladné? Vari chcete jesť? A zaplatili ste hééerečky?", dopovedala vetu vedúca jedálne a ja som.. ostala bez slov. Šokovala ma. Svojou aroganciou, tým, že dokázala v priebehu krátkej chvíľky ponížiť  iné ľudské bytosti. Ak príde dieťa na hodinu hladné - pre tie isté dôvody - žijeme asi v divnom svete. Všetko je predsa o komunikácii...  Nepošlem dieťa domov z hodiny klavíra, lebo ešte nemá zaplatený šek, alebo preto, že šek síce zaplatený má - ale my to nemáme v systéme - je to predsa tá istá situácia!

A povedzme si to - sme ľudia a robiť ústupky treba! Ak príde rodič, že nemôže zaplatiť školné na polrok, dám mu šek na jeden mesiac, pretože.. Pretože viem, čo to znamená - počítať každé euro. Lenže.. áno, každá strana má tú svoju pravdu. Nakoniec - ak sa to osobne človeka nejako výrazne nedotýka - možno nepochopí, prečo ten druhý vidí nachvíľu svet šedo.... Áno, to sme my - ľudské bytosti!

Po tomto zážitku som sa dnes vybrala do lekárne. Platiť kartou sa nedalo, chýbalo mi 20 centov. Pozbierala som si svoje drobné a s výdychom ťažkého dňa povedala vetu: "Nechajte tak, asi tam toľko nebude, otočím sa ešte raz..." Ale pán lekárnik ma prekvapil - zobral si drobné a povedal - "Nechajte tak, budete mať zľavu... " Zaželal mi pekný deň - a rozlúčili sme sa. Ani nevedel, ako ma potešil! :-) Hm, aj takto sa dajú riešiť situácie! Musím priznať, že tento prístup ma prekvapil. Človek sa s tým - už tak často dnes nestretáva. Ústretovosť sa vytráca, ľudskosť mizne...  Zelenú dostávajú ľudia, ktorí majú radi systémy, nalinajkované tabuľky, v ktorých to všetko presne musí fungovať.. To iba ľudské bytosti, ktoré sa príliš veľa pýtajú, príliš veľa rozmýšľajú - sú príliš nepohodlní pre "otrokársku spoločnosť"..

"Pani učiteľka, môžem tu ešte chvíľku byť? Dnes máte smutné oči. Ste.. unavená?  Tá nová skladba sa mi páči, budem trénovať, naozaj!", objala ma malá Ema - a ja som po celom hrôzostrašnom dni pochopila, že toto je to najlepšie zakončenie dňa...........

Iba zhoda zvláštnych udalostí podobného charakteru nás niekedy mätie. Náhoda?  A tak sa z času na čas spýtame na rovnakú otázku - "Kde to vlastne žijeme? Je toto vôbec normálne?".........

Žijeme v elektronickom svete.. Dobrý sluha, zlý pán! Sme číslo, pár písmeniek, jeden riadok, či odstavec v systéme...

Vesmírni lidé majú pravdu!

Časom dôjde k tomu, že budeme už  očipovaní vo svojej celosti a keď tam nebudú tie oné zázračné čísielká - nebudeme ani existovať.............

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V starostlivosti o srdce patríme medzi najhorších v Európe. Pozrite si rebríček

V prieskume Slovensko získalo nízke známky pre zlý životný štýl svojich obyvateľov a aj dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia.

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami Národnej banky.


Už ste čítali?