Zhalloweenovaný svet:-)

Autor: Katarína Lorenčíková | 1.11.2012 o 17:13 | (upravené 1.11.2012 o 19:28) Karma článku: 5,93 | Prečítané:  335x

Potrebovala som iba pár nezmyselných vecí z obchodu. Poznáte to.. človek sa vyberie po cukor -- a kúpi si nakoniec novú knihu a ani za svet ho nenapadne v tom obrovskom supermarkete, čo chcel. A takto nejako to začalo. Áno, kúpila som si nakoniec knihu! A aká to bola dlhá cesta.. Človek by si pomyslel: "O chvíľku budem v meste..", lenže.. také jednoduché to nebolo! Navyše - medzitým mi zavolala kamarátka, či nejdeme na kávu. Ako to dopadlo? Uviazli sme obe v autobuse. Najskôr sa to javilo ako .. bežná bratislavská zápcha? Po tridsiatich minútach, kedy som stála na jednej nohe, pritlačená o tašku vencov a rôznych iných habaďúr - mi začalo svitať, že asi celá Bratislava - sa buď sťahuje na Východ.. alebo - idú všetci nakupovať, veď treba všetko minúť, kým nastane ten spomínaný koniec sveta,.. alebo - idú všetky človietky po vence, či s vencami na hroby. Vraj.. čas meditácie! Z jednej strany sa na mňa valila obrovská hlava tekvice, z druhej strany na mňa padal veniec, ktorý takmer skončil na mojej hlave, z inej strany sa zase na mňa tlačila staršia pani s veľkým nákupom a ešte väčší ako ona samotná - bol jej vozík na kolieskach. Namrzené  tváre, veľký nadpis Halloween, no a ...

... uplakané dieťa, ktoré asi po desiaty krát dostalo záchvat plaču.. Bleeeeeeeeeeeeee - dieťa odhadzuje hračky, škriabe samotnú jeho matku, skrátka a jasne - má svoj záchvat. Keď sa to stane po jedenásty krát -  pán, ktorý sa snaží niečo v tomto nezmyselnom priestore prečítať zo svojej knihy - si iba povzdychne a pozrie sa dopredu, koľko toto trápenie ešte potrvá a .. zatvorí knihu..

Dlho, dlho! Niektoré minúty trvajú nekonečneee! Pozrieme sa spontánne na seba, jeho zamračený výraz nadobudne iný charakter. Kútiky úst sa zdvihnú nahor. Obaja dostaneme záchvat smiechu. Len tak. Bez slov.  Chvíľka ticha. Dieťa si to rozmyslelo. "Už nevládze asi!", poznamená niekto iný v dave. Ale nie - ukazuje sa, že vládze, vládze. Chvíľka ticha bola prikrátka a už nezostáva nič iné len úsmev. Priamo úmerne s vyššími frekvenciami plaču dieťaťa, sa mení výraz niektorých človietok, ktorým tento plač asi príliš lezie do ich hlavy. Phaaa - že meditatívny čas!

Ticho. Plač. Ticho. Nová zastávka. Pohneme sa a práááásk! "Ty k...t, debil... nevieš ako máš chodiť po ceste? Východniar poj....ý", nezvláda situáciu vodič autobusu. A prišlo aj na túto tému! Ajaj, vodiči so značkou Ke - to veru v Bratislave majú prehraté:-) Sú odsúdení už len samotným označením Ke....  Už len toto označenie predurčuje samotný zánik na bratislavských cestách..........

Sledujem celú túto absurdnú halloweenovskú grotesku, ešte stále stojím vo svojej pozícii. Nieee - len neústupiť, lebo stratíte pozíciu! Keď stratíte pozíciu státia, ľudia si na to zvyknú, vybudujú si svoju pozíciu a vy už iba prežívate na malom kúštiku plochy. Opodiaľ skupina študentov už humorne a zúfalo hľadí na hodinky, veď nestihnú vlak! Snažia sa byť kľudní, nuž ale.. Pán časovník sa im smeje do tváre a máva s veľkými hodinami, nie nie - také jednoduché to dnes nebude!

Nasledujúca zastávka - všetci podávame kufor jednej dievčine, ktorá má problémy vystúpiť. Niečo spadlo! Je to mobil a vypadnutá baterka. "Slečnaaaaa, Váš mobil, počkajteeeee!".... Vodič už zatvára dvere autobusu, ale slečna si tam ako sa zdá - zabudla svoju končatinu s polkou jej tela. Nevšimol si to. Ona po následnom boji s dverami zoberie svoje končatiny a spolu s nimi aj svoju sim kartu, mobil a vypadnutú baterku..... Vua la - má všetko a je celá - vydýchnu si všetci! Mám jej chuť mávať. Začínam mať pocit, že toto bude nekonečný príbeh.

Iná skupinka človietok sa v autobuse začína nudiť a tak tento čas využíje zmysluplnejšie (?). Mladí chalani sa začnú fotiť v jednotlivých polohách, ktoré vznikajú v priebehu cesty. Svoje fotky samozrejme hneď dávajú na obľúbený facebook. "Chlapci, nemáte čo robiť?", ozve sa staršia pani, ktorá nezíska  veľkú fanúšícku podporu v autobuse.

"Nie teta, nemáme.. táto cesta je nekonečná, keď sa nechcem zblázniť, musím sa nejako zabaviť, ne?!", prehovorí jeden z nich. S fotením ale priamo úmerne  narastajú zvláštne nas...é pohľady niektorých človečín, ktoré sú úplne pobúrené, kam tá mládež speje! Úsmevné... Začína ma to celkom baviť!

Koľko ľudí si ťuká na mobile? Rátame spolu s pánom, ktorý ešte pred nedávnom chcel niečo prečítať zo svojej knihy.. "Dvanásť ľudí mobiluje...", dodáva s úsmevom. Sme "mobilujúca" spoločnosť - skonštatovali sme spoločne pri pozorovaní človietok v autobuse.

Zato ale.. ten môj mobil nezazvoní a nezazvoní ani za svet. Nikto nevolá. "Prezvoním Vám?", smeje sa dotyčný pán. Ále nie,  ide o to, že kamarátka už dávno mala byť na dohodnutom mieste.  Volám jej.  Telefón zvoní a zvoní ako o život, ale nikto sa neozýva. A začína to byť zaujímavé! Možnosť A) buď si svoj mobil zabudla,.. Možnosť B) alebo jej ho ukradli..(?) Môj kľud sa začína vytrácať priamo úmerne so zvukom zvonenia na jej mobilný telefón. A zase nič. Tak - snáď to platí, že sa stretneme v Pantarei. Uvidíme.....  Kde môže byť? Myseľ - vie vytvoriť nespočetne veľa absurdných možností. A nakoniec - je to všetko niekedy  úplne inak......

"Mohli by ste ma pustiť? Vystupujem!", prehovorí mladá slečna ráznym tónom. Pozriem na ňu s vetou: "Veď ale aj ja vystupujem.." Ona však neodkladne a ešte ráznejšie: "Ja sa ale ponáhľam.."

"To my všetci slečna, dýchajte a počítajte do desať..", prehovorí a zavtipkuje pán, ktorý si za cestu pravdepodobne nič z veľkej knihy, ktorú držal v ruke  - neprečítal. Pohľad slečny však hovoril za všetko!

"Pustíme Vás.. len nás pohľadom nezabite slečna!", prehovoril niekto úplne iný a v tom bol koniec cesty.

Tekvicová hlava sa na nás posledný krát usmiala a nápis Halloween sa začal postupne vzdiaľovať. Ešteže tak.. Vraj dušičky! Vraj čas pokoja!

Uaaau! Konečne sme na mieste! Mávam pánovi, ktorý mi robil celou cestou veselú spoločnosť a touto cestou ho pozdravujem. Chlapci, ktorý dofotili svoje záverečné autobusové fotečky  tlieskajú pánovi šoférovi, že dorazil na miesto určenia.

A keď teta z tajomnej skrinky autobusu dohlásila jednotlivé autobusové zastávky, určite si vydýchla aj ona sama. Vyliezla zo skrinky, obliekla si kabát  a dala si potom určite pohárik vína alebo pálenej slivovice, aby to všetko, čo videla v autobuse mohla v kľude spracovať:-) a vyrovnať sa s tým....... pripraviť sa na ďalšiu absurdnú cestu s tekvicami, vencami a divnými rôznorodými človietkami, ktoré majú všeličo možné v tých svojich hlavičkách makovičkách......

Vzduch, dýcham! Už bez tekvice nad hlavou!

A ako to skončilo?

Kamarátka si zabudla mobil. Najskôr čakala v Pantarei, potom išla k vchodu. Ja som to urobila naopak. Isté je, že sme sa pekne minuli. Ako sme to robili niekedy bez tých mobilných telefónov? Ako sme sa dokázali dohodnúť? Kedy to vlastne bolo? Zdá sa, že odvtedy ubehlo 150 rokov:-)... ách jaj... spoločne sa nad tým doteraz smejeme.

Všetko zlé je ale na niečo dobré! Isté je, že táto návšteva supermarketu nebola zbytočná. Aj ona aj ja - obe sme si kúpili nové knihy:-)

Nenechajte sa zmiasť dopravným kolapsom......

A nezabudnite, že s úsmevom to ide ľahšie! :-)

Príjemný oddych všetkým bytostiam:-)

Jekaterina Zhalloweenovaná:-D

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?