Keď človek padá k zemi,.....

Autor: Katarína Lorenčíková | 19.11.2012 o 21:36 | (upravené 20.11.2012 o 0:10) Karma článku: 6,00 | Prečítané:  218x

Bááác.. Stalo sa to. Iba tak. Znenazdajky. Jednej noci, kedy sa všetky túžby miešali so snami a sny sa snažili premeniť na realitu. Iba jeden krok a.. potom na chvíľu tma. Vedomie je zvláštny fenomén. Sme tu a zároveň nie sme. Keď sa bolesť začala stupňovať, prestávala som počuť a postupne vidieť. Rukami som sa ohmatávala a pritom som bola už v inej dimenzii vedomia. Som tu a zároveň nie som. Tak nejako to pravdepodobne je aj s našim životom. Ide tu o čosi viac ako hmotnú schránku, ktorú máme momentálne požičanú na určitý čas. Bááác! Podivné zhluky zvukov urobili niečo ako symfóniu medzi vedomím a nevedomím. Kde je tá hranica? Stalo sa to! Iba tak. Znenazdajky. Bola som tu a zrazu som tu nebola. Keď sa k bolestiam brucha pridala akási prapodivná triaška - vedela som, že to nebude také jednoduché. Keď človek nemôže zrazu ovládať svoje telo - zamáva to s ním. Každý pohyb predstavoval bolesť. Pomaly. Ľahnúť si na druhú stranu. Koľko robíme pohybov? Človek si to paradoxne uvedomuje až vtedy, keď ho bolí každý pohyb, každý nádych a výdych. Telo. Zvláštny to mechanizmus. Keby to bolo iba také jednoduché - preskenovať celého človeka a stanoviť príslušnú diagnózu. Bolo by to ľahké..

Sanitka. Opäť tma. Opäť bolesť. Zvláštni ľudia v oranžových veciach kladú ešte zvláštnejšie otázky. Pripadajú mi.. Sem tam aj hlúpe. Moje vedomie kolíše medzi dvoma svetmi. Chlad. Nezvládam sa sama obliecť. Rezignácia. Odchádzam nakoniec do sanitky v pyžame. Cesta sanitkou. Sychravé počasie. Nie som schopná si dať pas. Sledujem rýchlu cestu.... Opäť triaška.

Dorazili sme na miesto činu. Centrálny príjem.

"Počkajte si na chodbe..", zaznie veta z úst lekárky a dvere sa prudko zabuchnú. Čakanie. Na Godota. Ktorý.. asi ani neexistuje. Pár človečín, ktoré sú na tom podobne ako ja. Iba karty nás rozdeľujú. Rozdielne karty, s ktorými sa musíme naučiť hrať počas života. Opäť zima. Triaška. Dýcham. Snažím sa ukľudniť moje telo. Nejde to. Moja myseľ sa bráni a stále rozpútava vojnu s otázkami. Emócie. Tie tú majú zelenú. Hrajú akýsi šach. Kto vyhrá..

Občas mám pocit zakričať na iné bytosti. Oblečte ma prosím, lebo mi je zima! Aspoň sveter! Lenže.. sily akosi dochádzajú. Neviem to urobiť sama akokoľvek chcem! Pretože tajomná hadička sa zachytáva o sveter a ihla sa mi zabára ešte hlbšie pod kožu. Nakoniec sa človek zmieri aj so zimou. Tiež s občasnými bolesťami pani ihly. Prijme ju na čas do svojho sveta.

Slečna pri mne drží už asi hodinu pohár moči so svojou vzorkou pre ďalšie vyšetrenie. Aj na to sa dá zvyknúť. Prijatie. Bolesti, zimy, divného zápachu. Možnosti, že  môj svet sa kdesi zastavil na divnom bode, kde sa už nič nezdá jednoduché. Prijatie. Poznania. Že sme strašne malí, slabí, že robíme opäť a opäť tie isté chyby. Že sa zo všetkých síl snažíme za celý život niečo naučiť a pritom sa nám niekedy zdá, že vlastne nevieme vôbec nič.

Prijatie. Situácie. Okolností. Že život nás občas hodí tam, kam sme  nechceli.

Prijatie. Poznania, že nie všetko negatívne môže byť naozaj negatívne a naopak - nie všetko, čo sa javí ako pozitívne je skutočne to "dobré" pre nás.

Prijatie. Poznania - že svet nie je iba čierno - biely.

Prijatie - občasnej zlomenosti a bolesti, kedy sa každé riešenie javí ako neuveriteľne ťažké.

Prijatie - občasného bahnového sveta s ponorom do magických hlbočín s o to väčšími zábleskami svetla.

Prijatie. Poznania - že aj bolesť nás vie veľa naučiť.

Prijatie. Občasnej prázdnoty, ktorú keď si uvedomíme - vieme sa naplniť dvojnásobne niečím žiarivým......

Cesta na sonografiu. Blúdim po nemocnici a hľadám to správne číslo dverí. Strácam sa v akomsi divnom podzemí. Navyše - nemám na očiach kontaktné šošovky. Nohy už so zotrvačnosťou kráčajú. Nepýtajú sa kam.  Ďalej už nevládzem! Našťastie - vchádza sestrička, ktorá ma odvedie na to správne číslo dverí. Sonografia. Keď lekár príliš sníma jedno miesto - je to viac ako jasné, že sa niečo deje. Nemýlim sa.

Vraj -"Pôjdete na operáciu,.." Už som na to pripravená. Keď si tu posedíte pár hodín, máte to v hlave všetko zrovnané. Ste zlomený, ale aj pripravený na výzvy. Na jednej strane bahno, na druhej strane si človek viac váži určité okamihy, ktoré sa niektorým bytostiam zdajú akési samozrejmé...

A začnete vidieť tie podstatné maličkosti života, ktoré sú zrazu dôležité........ Zasvietia zrazu ako záblesk svetla. Máte chuť plakať ako malé dieťa. Ale aj smiať sa nad paradoxom života! Nad paradoxom, že aj v tej najväčšej tme sa raz rozsvieti. Nad smiešnosťou a komickosťou svojej neprestajnej veľkej dôležitosti. Nad smiešnosťou zveličenia svojej existencie.

"Ste v poriadku? Ako Vám môžem pomôcť? Nie je Vám zle?", zaznie otázka od lekárky na sone. "Na odpadnutie mi je už asi hodinu, ale.. zvládnem to.." Pani bola ale celkom milá. Trvala na tom, že ma odprevadí. Hm, zvláštne, že to sa stane práve vtedy, keď to vôbec nečakáte. Po niekoľkých hodinách strávených v tejto nemocnici už nečakám asi naozaj nič. Občas ma zabolí moja ruka napojená na divnú hadičku. Zvykám si aj na tento pocit. Predsa len sa pokúšam obliecť. Zima. Ihla sa zaborila hlbšie. Môj obľúbený sveter sa zaplnil kvapkami krvi.  Po čase mám pocit, že moje vedomie sa oddelilo od tela. Akoby som ťahala za sebou svoje bolestivé telo. Lenže moje vedomie - je kdesi úplne inde.... Už sa prestalo stotožňovať s bolesťou. Zvláštne rozpoloženie...

A práve.. keď som bola pripravená na operáciu, ukázalo sa, že nie je potrebná. Riešenie však ponúka ďalšiu hádanku - ako to celé somnou je.... Po niekoľkých hodinách strávených na chodbe, po niekoľkých hodinách, kedy som si pospala na chladných stoličkách centrálneho príjmu, kedy som si premasírovala celé brucho pomalými ťahmi - bolesť zmizla. Nie natrvalo... Postupne však odchádzala..... Bol to ten najväčší darček dňa......

"Ako ste to urobili, že takáto zmena z tak vážneho stavu?" Hm, asi ťažká otázka.. Možno iba.. Po niekoľkých hodinách strávených na chodbe - nemáte na výber. Musíte sa dať dokopy, aby ste to vydržali, aby ste.. nestrácali vedomie.. Aby ste neodpadli cestou na wc... či sonografiu...... Druhá strana pravdy je - že keď sa takéto stavy opakujú - naučíte sa ich svojim spôsobom zvládať, začnete pátrať, čo zaberá, čo nie - aj keď - niekedy sa javí, že vlastne - neviete vôbec nič, pretože bolesť, ktorá príde potom z času na čas prekvapí svojou intenzitou.......

Ráno. Čakanie na chirurga. Každý čaká na ten svoj verdikt, rozsudok - čo ďalej. Bezmocnosť, ale aj.. veľká nádej. Iba občasný pohľad na šípku únikového východu ma mätie. Kiež by to bolo také jednoduché! Keby sme videli takú šípku aj na našich cestách života. Keby sme s určitosťou vedeli pochopiť,  aká je tá správna šípka pre smer našej cesty.

Ráno. Noví pacienti. Slečna, ktorá vypila veľa alkoholu a na to si dala lieky, chlap, ktorý odpadol. A pani upratovačka, ktorá rozsviecuje svetlá a umýva podlahu. Sledujem jej starostlivé ťahy mopom, ktoré sa odrážajú od svetla. Uvažujem popri tom o vedomí a nevedomí, o tom - ako to celé s nami vlastne je....

Ľudská bytosť - to je viac ako zložka nejakých orgánov, ktoré musia fungovať. Ľudská bytosť - to je zhluk energie, ktorá má určitú vibráciu. Presvietiť telo a zistiť diagnózu. Keby to bolo iba o tom! Telo je však mechanizmus veľmi zložitý, ktorý reaguje na duchovné rozpoloženie našej duše, našich emócií, ktoré sa zhlukujú do veľkého balónu. Balón však niekedy praskne a my musíme prísť na to, kde sme urobili chybu. Možno odpustiť iným, možno spracovať svoje činy, nedokonalé konania, možno odpustiť práve sebe a priznať si svoju malosť. Možno iba.. prijať aktuálnu situáciu do svojho života a nepozerať sa na ňu ako na negatívnu. Odovzdať svoje otázky vyššej moci a vysielať lásku i napriek pocitu zlomenosti a padania na zem........

Som doma! Vnímam vôňu mojich perín, vôňu mojej izby a okolitých vecí. Hodinu čumím do stropu, kým si uvedomím čo sa za tak krátku dobu všetko stalo. Zaspávam. S bolesťou, ktorá odchádza do svojho sveta. Ale aj s vedomím, že všetko je tak, ako má byť.

Nový deň. Zdá sa taký istý. Len nová skúsenosť, občasná bodavá bolesť, ktorá pomaly mizla priniesla niečo iné....

Niektoré veci sa zrazu zdali prízemné, niektoré zasa nadobudli nový tvar, nový rozmer.. Nakoniec - čo my vieme, čo je to to - "dobré a zlé..."??? Je to akýsi optický klam! A niekedy to nerozpoznáme! Necháme sa zmiasť...

Ten istý priestor, iné okolnosti, ktoré vo svojej občasnej temnote a pocitu zlomenosti  priniesli iný úsvit svetla...........

To isté okno, len výhľad z neho sa zmenil a priniesol čosi iné...

A aj napriek temnote sa niekde v diaľke objavilo svetlo...........

1352047744904.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?