Poznanie,...

Autor: Katarína Lorenčíková | 15.12.2012 o 13:15 | (upravené 15.12.2012 o 14:21) Karma článku: 6,75 | Prečítané:  487x

Ručička na váhe ukazovala po dvoch týždňoch 55,5 kg. To bol výsledok, ku ktorému som sa dopracovala počas posledných týždňov. Od záchvatu - ktorý mi výrazne zmenil život - už nikdy nebolo nič také ako pred tým. Takmer som prišla o slepé črevo - vplyvom chybnej diagnózy. Také malé  šťastie v nešťastí. Mám pocit, že odvtedy môžem písať o lekárskej staroslivosti knihy. Také malé zverstvo. A keď už neviete, čo je to tá nadštandardná služba, lebo sa Vám nápadne stenšuje Vaša peňaženka - príde trpké poznanie, ako to funguje v našom zdravotníctve. Gastroskopia, sonografia, iné vyšetrenia, pri každých dverách iný komentár. Modriny na rukách z injekčných striekačiek, pár modrín na duši - že som vlastne strašne naivný človek, ktorý mal o lekárstve trošku inú mienku, to všetko tu bolo. Živé, prítomné, reálne.. Pár kolapsov, stavov, kedy telo jednoducho vyplo. Tma. Postupom času som sa naučila tieto stavy zvládať, ocitnúť sa kdesi medzi vedomím a nevedomím, kedy už nič nevidím, len silou vôle som schopná riešiť situáciu. A také by to bolo jednoduché, keby ľudia boli občas ľuďmi, keby prejavili emócie, otvorili svoje srdce. Zrazu.. sa začali meniť náhľady na život, booooooooooom!!!!!!!!!

Funguje to takto - najskôr Vás lekári vystrašia, vydesia úplne na smrť. Lenže potom sa o Vás začnú zaujímať ako o zložku, či spis, ktorý odložia kdesi do akéhosi programu.. Objednajú Vás na operáciu, ale nepovedia Vám, čo robiť v prípade, keď telo znovu vypne a objaví sa úplná tma.

Áno, normálny človek by si pomyslel - veď stačí zavolať rýchlu pomoc. Po predchádzajúcich skúsenostiach už o tom nie som celkom presvedčená. Preto - som sa naučila občasné kolapsy zvládať po svojom. Pretože - keď som si predstavila poslednú infekciu ruky z injekčnej striekačky, keď som si predstavila poslednú pani záchranárku, ktorá mi tvrdila, že som si mala dať ibalgin - akosi... ma prešla chuť. A znovu tie stupídne otázky - kedy ste odpadli? kedy ste boli cikať,.? Kedy.. kedy,. kedy,..???  A Vás trasie a nemôžete rozprávať. Je to ale jedno, lebo v tom okamihu je všetko vlastne úplne irelevantné. Ste iba jeden zo smiešnych prípadov bežného dňa záchranárov. A rovnaký scénar - infúzia, dlhé čakanie na chodbe, kedy ľudia majú bližšie ako kdekoľvek inde. a obľúbená veta: "Počkajte si". Prásk, dvere sa zabuchú, ľudské bytosti už len apaticky pozerajú na bielu rozpadnutú omietku nemocnice.

A všetko odznovu. Začala som opäť pomaly cvičiť, keby nebolo meditácií a psychotechník - nebola by som schopná chodiť do práce. Znovu. Vstať. Vedomie, že nemôžete odísť na práceneschopnosť, pretože potrebujete peniaze na ďalšie liečenie - Vás jednoducho musí motivovať! A tak si,.. občas poplačete, občas zanadávate a použijete všetky vulgarizmy na tento zvláštny systém, občas iba.. zostanete smutní, že ľudskosť už natrvalo začína z ambulancií miznúť. Trvalou hodnotou sa stávajú peniaze.

A nakoniec - vždy je tu rovnaká otázka - zaplatila som dostatočne veľa peňazí na to, aby sa somnou zaoberali ako s človekom?

Po dvoch týždňoch som sa na seba pozrela do zrkadla, bolo na čase sa pozbierať! Odznova. Po všetkých vyšetreniach bolo moje telo úple zdevastované. Po týchto zážitkoch už nič nebolo ako predtým. Najskôr pozbierať telo, ale predovšetkým ubolenú dušu. Keď je človek mladý - akosi nemá na takýto status právo, keď však zostárne - lekári s obľubou povedia - máte na to vek. Uvedomila som si paradoxy života:-)

Napriek tomu - posledné týždne mi ukázali nový rozmer života, nový smer, zmenili mi život a posunuli  ma do úplne inej križovatky, do akejsi novej dimenzie...

Vianoce. Anjeli  v obchodoch. Ponáhľajúci sa ľudia, ktorí majú plné košíky. Mánia. Nakupovať. Čokoľvek. A obľúbená veta - Máš už darčeky? Začínala som sa strácať medzi nakupujúcimi ľuďmi.  Niektoré košíky ľudských bytostí boli tak absurdne plné, že to samé oné bytosti nezvládali ani odniesť. Vymizla túžba nakupovať, vymizla túžba darčekovej mánie, niektoré veci mi začali pripadať nadmieru prízemné, niektoré úplne smiešne.

A zrazu som presne vedela pravú tvár ľudí - čo je schopný pre mňa kto urobiť. Vymizli masky, vymizli hry, ktoré ľudia s obľubou hrajú.  Bola som rada, že som bola schopná stáť na nohách. Opätovne sa po všetkých traumách vrátiť do života. S iným pohľadom na dané skutočnosti, na okolnosti, na život samotný.

Pribudlo iba poznanie, že láska a svetlo stojí nad všetkým, pribudlo iba poznanie, čo je dôležité..

Bez viery - vyššej moci - by však môj návrat naspäť do normálneho života - bol sotva možný...

Pribudlo mnoho iných lekcií, niektoré boli príliš drsné na to, aby sa dali pomenovať, popísať, niektoré boli šokujúce, príliš absurdné, .. pribudlo mnoho iných poznaní, ktoré sa nevtesnajú ani do jedného písmenka.

A stále nám uniká to podstatné...

A niekedy človeku stačí tak málo!

Je to také jednoduché, keď máme otvorené srdiečko!:-)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?