Priznanie,..

Autor: Katarína Lorenčíková | 26.12.2012 o 22:35 | (upravené 26.12.2012 o 23:46) Karma článku: 4,83 | Prečítané:  271x

Jej oči sa zaleskli slzami. Chcela sa smiať. Navonok to dokázala. Divadlo. Boj. Jej vlastný. Maska. Tvár plná únavy, ktorá sa jej odrážala v pokožke. Chcela to všetko zakryť. Chcela sa usmievať a mať svoju masku ešte dlhšie. Chcela to všetko utajiť. Mať pod kontrolou. Chcela si nasadiť ešte jednu masku, aby jej prvá maska bola presvedčivejšia. Chcela, aby maska pretrvala čo najdlhšie. Aby získala čas, kým sa opäť skryje do svojej ulity, kde sa rozlejú slzy a ona si prizná, že už ďalej nevládze.. Chcela, aby nakoniec jej maska prirástla ku koži. Aby sa na jej kožu dokonale prisala. Aby s ňou splývala. Chcela, aby masky boli dokonalé a presvedčivé. Chcela, aby jej hru nikto neprekukol. Chcela, aby jej lesknúce sa slzy v očiach nikto nevidel, aby sme ich prehliadli, veď.. my ľudské bytosti vieme niekedy hrať dokonalé hry! Ulita.. jej. Mäkká. Priedušná. Hebká ako hodváb. Pevná. Ale skutočná. Drsná. Ľudská. Príliš reálna, kde.. emócie už nemožno odkladať. Na určitý čas je to možné. Keď sa však v ulite nahromadí príliš veľa emócií, je na čase priznať si, že niekde sa stala chyba. Nie! Nie je to slabosť! V tom sa predsa skrýva obrovské riešenie. Odraz. Na čas v ulite pobudneme,....

.. aby sme sa mohli vymáchať vo svojich emóciách. Prehrýzť ich. Zakúsiť ich. Preniknúť nimi. Precitnúť. Aby sme nimi prenikli až pod kožu.  Pod plášť tej strašnej bolesti, ktorá sa ukrýva zo starých rán v duši, modrín, ktoré ešte stále ostali pod kožou.  Aby sme konečne mohli pochopiť, čo sa odohráva hlboko v našej zamknutej skrinke duše... Túžby. Priania. Očakávania. Strach. Poznanie. Bolesť.

A potom sa to stane! .......

Dôjdeme na samé dno. Najskôr príde trýznivá bolesť, prebehne kryštalizácia a bilancia, skúmanie, analýza, komparácia,.. no po tom všetkom musí prísť aj prijatie situácie... Modrín je postupne menej, rany sa pomaly ale isto zaceľujú. Nie, nejde to tak rýchlo, akoby sa mohlo zdať! Predsa sa to ale všetko udeje, ak to chceme zmeniť, .. ak sa chceme odraziť kamsi inam...

A potom sme všetci uvideli jej slzy.

Dlho so sebou bojovala, kým vypovedala to svoje: "Ďalej nevládzem takto žiť!"..

Nie! Vôbec nebola slabá.. Prečo sa slzy považujú za prejav slabosti?

Očakávanie.. Každý máme nejaké. Niekto si chce založiť rodinu, mať deti - po čase však zistí, že to nie je také, ako si predstavoval. Životné stereotypy. Vzorce. Schémy. Všetci v nich žijeme. Niekedy nás však kolotoč dovedie do neprijateľnej rýchlosti a my chceme vystúpiť!  Po čase príde niekedy pocit nenaplnenia. Najmä, ak sa predstavy oboch partnerov začnú rozchádzať. Ich cesty sa postupne vzdiaľujú, ich spoločné obzory miznú v diaľkách, pozerajú sa na to isté - iba pohľad sa mení. Tam, kde je však ľahostajnosť - spoločné obzory miznú oveľa skôr...

Zhodila masky. Už nebojovala. Stalo sa to.. Boli sme svedkom jej priznania. Jej.. nenaplnených očakávaní, ale aj nových otázok, možno začiatkov.... možno nových poznaní a riešení...

A mnohým sa pri pohľade na ňu zaleskli oči. Okná do duše sa  mohutne roztvorili. Mnohé ľudské bytosti sa v nej totiž uvideli. Sme vzájomné zrkadlá.

Slzy. Sú zvláštne. A predsa majú svoj zmysel!

Nakoniec.. každý niečo hľadá. Chceme stále to, čo nemáme. Keď to dostaneme, vymyslíme si novú požiadavku, akýsi nový vzorec. Iba nám niekedy uniká prítomnosť..

Ako keby sme išli do hôr a hovorili stále - Keď budeme tam, uvidíme iné štíty ako tu".. - a na tie, ktoré vidíme práve teraz - sa ani len nepozrieme.... Stúpame, stúpame do kopca, až sme nakoniec unavení - a zistíme, že sme na výhliadke nič nevideli, lebo cesta skončila a my sme už so silami na konci. Nezastavili sme sa na ani jednom kopci, lebo sme sa pozerali stále na to, čo bude pred nami........

Nie! Nedovoľme, aby výhliadka bola takáto.. Máme silu zmeniť každú a jednu výhliadku. Aj keď sa zdá, že ide iba jednou cestou a stále do kopca. Predsa len - kdesi v diaľke sa ukáže nová cesta. Nové svetlo. Máme silu zmeniť výhliadku, tým že sa nebudeme obzerať na ďalšie štíty. Najskôr si treba vychutnať tie, na ktorých sa práve nachádzame. Privoňať ku kvetom, vnímať vtáči spev, napiť sa z prameňa rieky.. Posedieť si na skale a počúvať rozhovor stromov. Až potom môžme ísť ďalej... Inak naša výhliadka skončí prirýchlo! Prirýchlo sa unavíme...

Tajomstvo života... Nie je predsa čierno - biely! Mystérium farieb, ktoré maľujeme na svoje plátno života,.. písmenka, ktorými zapĺňame svoju knihu... noty a harmónie, ktorými zapĺňame tú svoju notovú osnovu života, z ktorého utvoríme operu, drámu, či symfóniu...

Stále viac ku koncu tohoto roku si uvedomujem, že vnímanie prítomnosti je veľký dar.

Predvianočný zhon. Stres. Nákupy. Darčeky. Príprava vianočnej večere. Návštevy. Opakovaný stres. Priania. Aký bude nový rok?  A neustále očakávanie............

Akoby.. nám unikalo to všetko čarovné, žiarivé, podstatné, čo sa skrýva práve  v maličkostiach........

Prajem všetkým bytostiam, aby si počas týchto uponáhľaných dní dokázali uvedomiť  a vážiť čaro prítomnosti, čaro tajomných a zvláštnych okamihov, ktoré nám natrvalo ostanú zapísané v srdiečkach.................

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?