Milujem, odpúšťam- celoživotná mantra.....

Autor: Katarína Lorenčíková | 17.2.2013 o 21:46 | (upravené 17.2.2013 o 23:14) Karma článku: 9,05 | Prečítané:  307x

Je načase si naliať čistého vína a po mnohých mesiacoch zmien a neustáleho Boomu v mojom živote - napísať a zdeliť svoje emócie. Ako hovorí môj známy maďarskej národnosti - "No povedz emócióó:-) na papier". Skúsim. Po mnohých mesiacoch boja a spoznávania samej seba a môjho tela zároveň - prišiel konečne spätný pohľad, analýza, komparácia. Poznáte to.. Bilancujete. Čo choroba môže priniesť a o čo môžeme prísť? Ide vždy o uhol pohľadu. Po mnohých vyšetreniach, po mnohých omyloch, po mnohých modrinách na tele - ale aj na duši - sa predsa len môj svet pohol úplne iným smerom. Pár faciek, pár bezradných návštev v ešte zúfalejších ordináciách, kde sa Váš svet mení - vyjadreniami ešte zúfalejších lekárov, ktorí sa chytajú svojich štatistík.. Nakoniec - všetko je iba v hlave! Po prvej návšteve nemocnice som dostala šok. Nemohla som spať mesiac z toho - akú zúfalosť som tam videla! Druhá návšteva - bola takpovediac - absurdná. A tretia? Začnete na tom hľadať niečo úplne iné! Všímate si človietky, už nie ste až tak šokovaní prístupom, ktorý beriete ako "normálny". Začnete si v hlave robiť tú svoju knihu, kde by ste nakoniec mohli napísať celý román o každej bodke na stenách nemocnice.

Nie. Nebudem dnes písať o zdravotníckom systéme. Je taký aký je. Nebudem písať ani o lekároch, ktorý presúvajú termíny  jednotlivých operácií pacientov podľa peňaženky.

A predsa len.. Po mnohých mesiacoch vidím určitý posun v mojom myslení. Zrazu si začnete vážiť veci, ktoré Vám doteraz pripadali samozrejmé. Zrazu presne viete, čo je dôležité. Kto sú ľudia okolo Vás a čo sú schopní pre Vás urobiť.

Čo môže priniesť choroba?

Po prvom vyšetrení som myslela, že sa zbláznim. Mala som to v hlave. Lekárka sa netvárila veľmi nadšene.

Neustály boj sama so sebou - som viedla vo svojej hlave.

Áno, ľudia Vám hovoria, že - to nie je také vážne, že to všetko prejde. Ale - predsa len, keď sa nemôžete hýbať, keď sa Vás zmocní triaška, keď prestanete ovládať svoje telo a spomínate všetkých svätých a nepohybujete sa postupne v tomto svete , keď ste unavení z neustáleho zvracania, keď máte modriny na rukách také, že sa už nedá urobiť ďaľšie vyšetrenie -.... tak sa jednoducho niekde stala chyba.

Prvé týždne som mala čo robiť..... Ale nakoniec - šťastie v nešťastí bolo to, že pán chirurg, ktorého pozdravujem - mal nejaký iný prípad. Takmer som prišla o slepé črevo. Ste pripravení na operáciu, len kým dotyčný lekár príde - vy sa dáte do kopy:-) Absurdné, ale aj humorné zároveň. Za tri, či štyri hodiny - stihnete toho v hlave neskutočne veľa. V konečnom dôsledku -  na tej zimnej chodbe, kde si iba vytvárate obrázky z rozpadnutej omietky - nemáte na výber.

Ďalšie týždne.. Musíte sa dať dokopy a absolvovať kolotoč vyšetrení. Lenže - akosi sa všetko javí inak. Po týždni ste úplne zdevastovaní.. Už len z nechute, z prístupu, kde tak často nie je človečenstvo.

Možno aj prídete na to, kde sa stala chyba. Lenže - štatistiky a vedecké metódy nefungujú. Máte jeden deň hodnoty na kolaps, druhý deň - sú tie záhadné čísla v poriadku...... Výsledky testov Vám preto urobia ešte raz. Áno, sú Vaše!

Zistíte kde je chyba! Iba diagnóza sa akosi príliš často mení. Už tomu nerozumiete vôbec. Stenšuje sa Vám peňaženka. Zistíte, že ste jednoducho v úplatkárskych rukách, ktoré si vypýtajú za každé vyšetrenie patričný poplatok.

Operácia. Aj na to sa pripravíte.

Prijatie. Už ste schopní prijať hocičo. Prijatie situácie - to je veľmi dôležitý posun vo Vašom napredovaní. A keď už sa zdá, že ste to pochopili - zase bojujete. Každý sa z času na čas cíti ako obeť. Nie - tohoto vzorca sa musíme zbaviť! Inak sa začnú nabaľovať problémy..

Operácia. Keď sa však k tomu schyľuje - ohlási sa sestrička, že kdesi sa stala chyba  v systéme.

Aj ste si zaplatili.

Zrejme však.. málo......

Hľadáte iné cesty. Myslenie sa mení. Začnete sa vnímať, počúvať, pozorovať, ....

Časom sa začnete však sústreďovať na tie maličké záblesky. Pozor na zradné myšlienky, ktoré stále hľadajú to svoje "Prečo"? Ale..??? Hlava - je zradná.

Najskôr som sa sústredila iba na chorobu. Mala som to v hlave. Operáciu som dokonca chcela urýchliť na Východnom Slovensku, kde som doma ostala v bezvedomí. Neúspešne... Lekárku som niekoľko krát kontaktovala, tiež neúspešne. Vraj sa mám zastaviť po Vianociach.

Áno. Už ste chceli využiť cestu zdravotníctva. Došli Vám však baterky. Zistíte, že takto kráčať nechcete! A síce - ste vyskúšali, ale nie - už viete, že to nie je Vaša cesta.

Homeopatia. Psychotronika. Rudriger Dahlke - Nemoc ako cesta. Kurt Teperwein - reč orgánov. Postupne zistíte, že keď nezačnete bádať a pátrať svojou cestou - ostanete ležať v posteli.. Zo začiatku to bolí, telo je unavené. Ale musíte sa presvedčiť, že to zvládnete, že príde zmena. Byť ochotní na seba pracovať aj za cenu momentálnej bolesti. Musíte nájsť takú cestu, ktorá je pre Vás prirodzená, ktorá je schodná......

Po mnohých bojoch - sa moje myšlienky začali meniť. Už sa nesústredite na chorobu, začnete sa tešiť z maličkých krôčikov, keď sa Váš stav záhadne mení. Začnete sa tešiť  ako malé dieťa, ktoré urobilo prvý krok! A postupne vstávate. Pozor, bez disciplíny ani na krok! Musíte si to odpozorovať - čo jesť, kedy jesť, kedy nejesť, kedy si jednoducho urobiť relax, kedy cvičiť, či si skôr ľahnúť, ako reagujete na chlad, ako reagujete na teplo. Čo Vám robí dobre, čo nie. Aký zvoliť režim. Zdá sa to dosť zložité,.. spočiatku.

Každá choroba je dôkazom toho, že čosi treba zmeniť. Ťažko sa hľadá, keď sa nedá hýbať, keď sa Vám rúca život. Ťažko sa hľadá, keď nenachádzate človečenstvo. Ste precitlivelý. Začnú sa Vás dotýkať veci, ktoré sú iným "normálne". Ste precitlivelý predovšetkým ale na seba. Predsa len - niektorí ľudia si to radi užijú, keď vy nevládzete pracovať s plným nasadením. Áno, sú aj takí jedinci, ktorí žijú iba prácou.

Priority. Zmenia sa Vám. Vypínate prácu zatvorením dverí na Vašom pracovisku. Nie, nerobíte už veci, ktoré robiť predsa nemusíte. Aj keď sa to iným zdá nezodpovedné.

Zmena. Máte pocit, že ubehol rok za pár týždňov. Zdá sa Vám, že ste iní človek. Bolesť s Vami predsa len zatočila.... Ste vďačný za plač, lebo viete - že potom nastane na istý čas úľava.

Po mnohých mesiacoch som schopná pozorovať moje fázy tápania , zúfalosti, kde človek padá na samé dno bažiny, kde sa zdá, že už nie je návratu,......

Je návratu! Keď to chceme, keď sa o to pokúšame každý deň...... A možno sa nahromadí príliš veľký batoh bolesti, ktorý musíme niekam odhodiť. Možno treba niečo zmeniť. Spôsob života. Naše nazeranie. Choroba Vám dáva nahliadnúť do najtajnejších a najtemnejších zákutí Vašej duše. Už sa nedá povedať- na to budem myslieť zajtra, nejde to... Je to však dlhý proces..

Nie, už by som to nevrátila....

Napriek tomu si uvedomujem, že mi tieto situácie radikálne zmenili život a s odstupom času môžem povedať a konštatovať, že som za nich vďačná....

Návrat do tých istých koľají už nebol možný. Ak sa pozriete smrti do tváre - všetko sa zmení mávnutím prútika - bez toho, aby ste to chceli. Jednoducho sa to iba - udeje. Bez meditácie, bez cvičení cchi kungu, bez jogy, bez tých všetkých kníh - ktoré sa mi vrývali do pamäte, ktoré sa mi prepletali  hlavne s mojimi bolestnými skúsenosťami - by to však nebolo možné. Nebolo by to možné ale hlavne bez zmeny v mojom myslení.

Po prudkom prepade na dno, si uvedomujem - čo všetko mi dali posledné mesiace mojich pádov a bádaní, uvedomujem si, čo znamená pre mňa cchi kung, čo mi denne prináša do života, čo všetko sa dá dosiahnúť - ak vysielame lásku, svetlo, ak dokážeme odpustiť - sebe, iným bytostiam. Ak sme schopní sa počúvať, vážiť si seba, iných, svoje telo, vesmír.........

Iba chvíľku máte pocit, že - ste spadli na hubu a na samé dno, kde už niet návratu......

Vykúpete sa vo svojich bažinách. Vlastných. Nespracovaných emóciách, vo svojom pekle.

A možno - z času na čas je to pre nás potrebné, aby.. sme boli vďační za maličkosti a krásy života. Možno to znamená reset a reštart, aj keď - určite príliš bolestný. Nechcete ho. Prepad. Do svojho tieňa. Bahna.

O to ste schopní sa viac odraziť. O to viac sa pocity a vibrácie lásky zväčšia....

Človek - tvor dôležitý. Všetci si z času na čas dokazujeme iba pocit svojej nenahraditeľnosti, svojej veľkolepej dôležitosti. Nie. Sme iba súčastkou. Súčastkou hodín vesmíru. Celku.

Musím, môžem, chcem. A vedieť čo nemusím a nemôžem. Nechcem...

Ťažké, nie nemožné.

Vedieť sa s vďakou pozrieť Vesmírnej Prozreteľnosti do tváre každý deň:-)

Milujem, odpúšťam - ako nekonečná mantra vesmíru........

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?