Ako sa máš? "Mám rakovinu,.."

Autor: Katarína Lorenčíková | 7.7.2013 o 17:33 | (upravené 7.7.2013 o 18:57) Karma článku: 8,75 | Prečítané:  1752x

Predchádzajúce týždne boli ťažké. A zdá sa, že pre mnohé ľudské bytosti je tento rok Hada naozaj akousi prelomou etapou. Už sa zdalo, že sa načas môj život ustáli. Bolo veľa sklamaní, absurdít, nedorozumení, zdá sa, že niekedy čas je skutočne subjektívny a že niekedy sa toho udeje akosi priveľa. A zrazu máte na všetko iný pohľad! Skočíte niekam! Ešte neviete -kam, lebo.. Máte primálo informácií a v srdci príliš veľa bolesti. Akoby.. všetko išlo oveľa rýchlejšie, než inokedy. Iba moje tenisky, pár odbehaných kilometrov a spotené čelo - to všetko ma udržiavalo pri živote, pri triezvom názore, pri akomsi očistení mysle. Stalo sa mojou rutinou. Mojou očistou - lebo sa už nedalo ďalej. Za čas zmizli otázky, aj odpovede - ostala iba únava a pár správ, ktoré zasiahlo pár bytostí. Bolo to nevinné stretnutie. Tešila som sa na ňu. "Mám rakovinu v pokročilom štádiu", zarezonovalo priestorom. Nebola som na to pripravená.  Ako ani na nasledujúce týždne...... Bola som zrazu slabá. Mala som chuť plakať ako malé dieťa, vykričať do sveta všetku tú bolesť, ktorá tu bola. Akoby mi ma niekto zasiahol rovno do srdca. Chcela som,...

Byť sama so sebou.. Schúliť sa do svojej ulity a dať preč všetko to bolestné, čo tu bolo za posledné týždne. Vyplakať sa a nemať pri tom žiadne obecenstvo. Žiadne pohľady, ktoré by ma súdili a posudzovali, že ma iba príliš všetko bolelo za posledné týždne. Lebo ľudia sú takí.....

Radi súdia, robia si analýzy, ktoré potom dávajú do príslušných šuflíkov. Pritom - niekedy iba zabúdajú na to, že sú tu iba na určitý čas, na to, že sú iba slabými bytosťami z krajiny človečenstva, na to, čo je skutočne podstatné.. Len keď sa to nedotýka nás! Vtedy vieme starostlivo poskytovať rady, sme mocní hrdinovia. Chcela som, aby sa ma to všetko, čo tu tieto posledné dni bolo - nedotýkalo, aby to zmizlo, aby načas bola hladina ustálená.

Zmizli slová. Chcela som toľko povedať, ale zrazu.... bolo toho akosi príliš veľa. Uvedomila som si, že síce môj život sa za posledné týždne dosť zdemoloval, predsa len - ktosi je tu a zápasi o život...

Ktosi je tu. A má viac otázok ako ja. Ktosi je tu, kto sa cíti osamelo, kto hľadá cesty. Ktosi je tu a potrebuje ma. Bolo potrebné odhodiť ten môj veľký batoh bolesti a aj keď sa to zdalo, že je to nad ľudské sily, predsa len - čosi ma udržiavalo pri živote a dávalo mi silu.

"Nie! Emócie! Choďte preč! Načas ma nenavštevujte! Zmiznite z môjho života! Lebo teraz nie je vhodný čas! Ktosi je tu - kto ma potrebuje." - viedla som dialóg sama so sebou.  Zdalo sa, že istý čas to neustojím. Podarilo sa to však ustáť a ja som bola skutočne rada, že som mohla s niekým zdieľať jeho emócie, jej svet, jej bolesť. Jej zmätené otázky, ktoré tu boli, ktorým nerozumela. Aj keď som sa cítila tým najslabším človekom na svete, snažila som sa jej dať silu.

"Zahoď zo mňa emócie, vysaj ich, aby tu neboli..... Vždy som závidela ľuďom, ktorí veľa nerozmýšľali o živote... ktorí nehľadia, či kráčať vľavo, či vpravo, kam majú ísť, akou cestou a prečo, žijú iba  jednoduchý život.. ", povedala so slzami v očiach,...

Hovorila mi z duše........ Bola mojim zrkadlom.  A toto - boli presne moje slová posledných dní. Chcela som, aby to všetko zmizlo. Aby sa ma veci a udalosti nijako nedotýkali. Kocky sú však hodené a všetko má svoje dve strany,..

Chcela som byť aspoň na chvíľku silná. Chcela som ju ubezpečiť, že to bude dobré. Že to všetko prejde, že ktosi hore sa s nami takouto formou iba rozpráva, prihovára sa nám k novému životu. Predsa len - v novembri somnou moje zdravotné problémy dostatočne zamávali a vedela som, čo to znamená - nevedieť vstať z postele.

Dvere sa zatvorili. A ja som sa cítila tým najslabším človekom plným emócií. Čo by robil človek v tejto situácii? Všetko nadobudlo za posledné týždne iný rozmer... iný vietor...

Aj takýto je život. Niekedy nás iba upozorní na svoju hodnotu, cenu, na to - čo je naozaj dôležité. Chceme mať na všetko odpoveď. Chceme všetko pochopiť, rozpoznať, nahmatať, spoznať, časom vyskúšať - aby sme mohli mať skúsenosť a po skúsenosti pocit, a po pocite vytvoriť analýzu, porovnanie, novú myšlienku, súd....

Aby sme mohli časom súdiť, posudzovať, .... lebo takí sme my ľudia!

Všetko sa však zmení, keď sa nás začnú priamo dotýkať veci, ktoré boli pre nás pred tým veľkou neznámou...

A niekedy nie je žiadna odpoveď. Je iba život. Prijať veci a okolnosti, karty - ktoré máme k dispozícii. Vedieť s nimi hrať.  Vnímať tie malé záblesky svetla spod niekedy ťažkých mračien.

Želám všetkým bytostiam, aby si každým dňom uvedomovali tie malé svetlé okamihy, ktoré robia život krásnym,......... - lebo to je to najväčšie víťazstvo života. Žiť v prítomnosti...

A potom už niet žiadnych otázok,............................................

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico zostáva lídrom Smeru, delegáti podporili aj Kaliňáka

Premiér Fico a minister vnútra kritizovali na sneme aj médiá.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?