Priepasť,..

Autor: Katarína Lorenčíková | 5.11.2013 o 23:03 | (upravené 6.11.2013 o 0:32) Karma článku: 5,04 | Prečítané:  354x

Slová. Prečo to nefunguje, tak ako má. Snažili sme sa. Ako väčšina ľudí, ktorí začnú spolu žiť. Povedz mi tvoj pocit, ja Ti poviem môj. Oči. Plné nepochopenia. Veta. Ľúbim Ťa. No veď aj ja Teba. Dotyk. Nádej, že to bude dobré. V očiach oboch. Ńa chvíľku zažívame pocit eufórie. Prečo však  toto všetko krásne trvá príliš krátko? Dvere. Zatvorené. Sedím a predstavujem si nové obrazy.. možno akoby niekto namaľoval celé toto šialenstvo, ktoré sme pred pár dňami ukončili. Slová. Ja chcem.. Ale..... keď už na emócie nestačia slová? Mlčanie.. Obchádzame sa. Áno, žijeme spolu, ale sme si na míle vzdialení. Niekde za mlčaním a slzami sa skrýva to moje obrovské Ale.... Zvláštne, .. Ako sa niekedy ľudské bytosti môžu dotýkať slovami, inokedy môžu byť vo fyzickej blízkosti a cítia sa na míle vzdialení. Môžme byť pripojení cez internet a zažívať šťastie, niekomu zavolať,..  fyzicky sme vzdialení, ale dušou blízko... Pretože zažívame podobné momenty a zdieľame emócie.  A inokedy naopak. Ale niekto.. nepotrebuje zdieľať emócie... Dvere. Opäť zatvorené. Vraj - aby sme mali každý svoj priestor. Dve hodiny sedím vo vani a pozerám na to, ako sa z peny stávajú obrázky anjelov, duchov, ..........

Opäť rozhovor. Prečo je to tak? Prečo sa navzájom iritujeme? Predýchavame? Prečo si nie sme vzácni ako pred tým? Kde robíme chybu? Cítim sa ako u psychológa. Kompromis. Skúšame ho opäť. Snažíme sa obaja. Pár euforických momentov, noci vášne, kde sa všetko zdá jednoduché. Lebo však - sa ľúbime..... Veta Milujem Ťa nadobúda zvláštne bolestivú podobu. Od lásky k nenávisti je strašne blízko. Čo ja vlastne cítim? Kto som? Nemôžem pár nocí spať. Svetlá áut vytvárajú zase obrázky, len nikto neodpovedá na tie moje otázky. Pár krásnych momentov... ktoré sa zrazu stratili zase prirýchlo vo vetre. A potom obrovský náraz na hubu. Báááác! Pohybujeme sa skrátka v extrémoch.

Len moja fantázia pracuje. Záchrana. Vždy to bola moja záchrana! Pár dní môj klavír rozprával viac ako inokedy. Je to môj veľký Milášik:-)

Únava...... opäť iba oči, ktoré sa pozerajú na mňa iba čoraz z väčšej vzdialenosti. Vyčerpanie. Záver, že sme príliš odlišní. Neustále analyzovanie v mojej mysli ma úplne demoluje. Ničíme sa navzájom? Preto, že sa snažíme viac ako treba nastávajú zrejme ešte väčšie trenice. Sedím v nákupnom centre niečo cez hodinu a pozerám na uponáhľaných ľudí. Konečne nejaké jedlo. Musím jesť. Snáď už zaspávam po sediačky. Takýto status som ešte nedosiahla. Začína sa to podobať trochu na zmenené vedomie, keď som sa pár krát ocitla v nemocnici. Poznám ho.

Ale toto... je iné. Myseľ je preplnená. A treba vyhodiť odpadky. Spomínam na film Pokojný bojovník, na celú knihu Dana Millmana, ktorý tiež všeličo prekonal a napokon zistil, že našiel v tom všetkom zmysel, aj v utrpení, ktoré zažil, v trýznivej bolesti, ktorá sa ničím už nedala oklamať. Ja viem. Viem presne, čo by som mala urobiť. Ovládam všetky teórie, zákonitosti, len akoby... Mi láska k druhému človeku zatieňovala tú moju - lásku k sebe. Čo je dôležité? Má to zmysel? A zase tie zradné otázky.......... Závislosť?

Spánok... Odlúčenie. Na pár dní. Budeme si vzácnejší. Pár dní, kedy som prespala celé dni. Zistili sme, že sme pre seba dôležití. Bola to iba kríza? Vraciam sa opäť k nemu. Tam, kde som sa nedávno cítila ako doma. Sme zase v objatí a šťastní.... Nový deň. Nové nedorozumenia.  Nové poznanie. Opätovný náraz akoby do steny. Nepôjde to! Pozeráme sa na seba obidvaja unavení. Chcem sa k nemu priblížiť. Opäť zatvorené dvere. Hranice. Už nie som schopná ničoho. Mlčím pár hodín a už nechávam iba doznievať emócie. Lenže oni sa dusia ako vo vlastnej šťave. Ako v hrnci, ktorý je na plnom ohni. Ako keby boli zamknuté v skrini. Niekedy by si mal človek zakričať z plného hrdla. Ísť niekde ďaleko do lesa a vykričať všetko, čo ho trápi.  Lebo inak si privolá zdravotný problém. A takto zrejme vzniká niečo nezdravé, zrejme takto sa ľudia dostávajú k psych. poruchám. Oči. Jeho. Moje. Povedz niečo! Povedz niečo ty!

Dvere. Slová. Ktoré už nič neznamenajú. Ako keby sa niekde zachytávali na akejsi sieti a nedostávali k tomu druhému. Sme v pavučine. V slepej uličke. Dvere - symbol akejsi hranice. Rozhovor? Nie... nie sme schopní.

Kto som ja? A kto si ty? Lebo takto nevyzerá láska..........

Čo cítiš? Nevládzem už..... Ani ja.....  Dve hodiny sedím vo vani, aby som došla k nejakému hodnotnému uzáveru. Viem, že to musíme skončiť, lebo je to pre nás oboch nebezpečné! Lenže ako? Cítim obrovskú úzkosť, ktorá mi zviera dušu. Očakávania. Hm........  A zase iba ... chcel som,.. chcela som,........ rozdielne náhľady. Nepochopenie. A obrovská bolesť.

Lebo ty.... a ty........ výčitky.. čo kto neurobil, prečo to urobil tak a tak,.... nedospeli sme k ničomu.

A nachvíľu som tomu aj uverila........... Že vzťah dvoch ľudských bytostí je to hlavné v živote, pre čo sa naozaj oplatí žiť.....

Ľúbiš a nenávidíš? Opäť sa vynárajú obrázky z peny, ... Anjeli, duchovia, hrám sa s penou a vytváram obrazce. Kiež by hovorili. Veď už niečo povedzte! A možno sa smejú, lebo už dávno prehovorili viac ako je potrebné, to iba my človečiny sme také neschopné tvory, že sa musíme dostávať za také hranice. Presviedčať sa, že to ešte skúsime, lebo to má zmysel.

Obrázky. Zachraňujú ma pred bolesťou. Keď sa na nich sústredím, viem moje emócie lepšie skenovať. Obrázky z peny. Oni iba samé vznikajú a zanikajú. Ako emócie...

Cesta domov do Dračieho údolia. Iba zväzok kľúčov na stole, ktorý definitívne dal zbohom tejto epizóde.

Láska. Je zvláštna. Pozdvihuje, ale aj ničí. Boli sme takí neschopní?

Otváram okno... dýcham.....  Vyčerpanie na smrť.

Budím sa do nového rána. Objavujem zase blažený pocit, že som zase Slobodná bytosť!!

Moja duša kričí opäť svojou blaženosťou, lebo som lepšie pochopila kto som a čo chcem.. Čo je pre mňa dôležité......

Púšťam si nahlas Pucciniho a zažívam pocit slobodnej blaženosti:-)

Lebo najväčším šťastím je cítiť sa slobodne.....

Poznanie..... že sme sa hrali na to, čo sme nikdy neboli........ a ani nebudeme.........

Občasná prázdnota. Dočasný stav. Možno niekedy nutný? Možno dôležitý? Keď je pohár príliš plný, už sa tam nevojdú ďalšie emócie. Treba ho najskôr vyprázdniť. A možno to všetko treba robiť priebežne:-) Aby náš pohár nekypel ako nakysnuté cesto.

Nie, náš pohár sa znovu naplní!  Ale najskôr sa  musí niekedy vyprázdniť až do samého dna.........

Aby sme vedeli, čo doňho znovu naliať, ako a čím ho naplniť................

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?