Raymond A. Moody má pravdu!!!

Autor: Katarína Lorenčíková | 18.2.2014 o 22:17 | (upravené 18.2.2014 o 23:05) Karma článku: 8,05 | Prečítané:  1200x

Ani neviem čo mi to napadlo.. Pozerať komentáre doktora Moodyho - autora známej knihy Život po živote. Vlastne.. Ani som ju nikdy nečítala. Až potom, keď som skoro absolvovala tú moju stranu smrti - prišlo mi to zaujímavé - prečítať si, aké všelijaké skúsenosti majú ľudia so smrťou. Niektorí opisujú tunel, niektorí veľa svetla, niektorí sú tak dezorientovaní , že im to chvíľku trvá - vrátiť sa do normálneho života. Postaviť  sa znova na nohy, vrátiť sa späť do akoby inej dimenzie - to bol môj prípad. Veľmi dlho som sa po mojom zážitku so smrťou akoby nevedela vrátiť späť do materiálneho sveta.  A viete na čom sa zhodnú všetky človečiny? Že to, čo zažili, keď opustili svoje telo - sa ani nedá vtesnať do slov. Nedá sa to akoby opísať našim jazykom, slovami, akoby nám stále slová nepostačovali k vyjadreniu niečoho tak silného. Je to naozaj zaujímavé, že naozaj veľa skúseností sa zhoduje. Súhlasím... nemáme ten správny jazyk na to, aby sme opísali tento stav. Sme zvyknutí totiž na zákonitosti materiálneho sveta. Na to, že máme myseľ, telo, nejaké pravidlá, ktoré sú dané spoločnosťou.. Stav, kedy opustíme svoje telo sa naozaj nedá opísať. Na to sme prikrátky... Slová nepostačujú.

Existujú dokonca stretnutia ľudí, ktorí sa prizreli smrti do tváre a boli vrátení do života. Neviem, či na Slovensku niečo také existuje. Ale pán Moody o týchto stretnutiach  vo svojich komentároch hovorí. Všetky sú zaujímavé. Naozaj!  Po dlhej dobe, vlastne po troch rokoch  od tohoto môjho zážitku - som otvorila videá pána Moodyho a naozaj sú veľmi inšpiratívne... Veľa vecí som vlastne pochopila až s odstupom času, lebo samozrejme - bola to sprvoti pre mňa dosť šokujúca a bolestná životná skúsenosť. Pretože - môj život sa delí na obdobie pred týmto zážitkom a po tomto zážitku. A vlastne - žijem iba tri roky. Tak naozaj intenzívne a inak žijem tri roky... Som vlastne ešte stále také dieťa, ktoré sa učí chodiť:-)

Pozorne som pozrela videá Moodyho a prečítala jeho knihu.. A zhoduje sa veľa vecí... Napríklad to, že ľudia, ktorí také niečo absolvovali - majú potom radikálne iné životné priority. Súhlasím. Trošku sa Vám to len predsa poprehadzuje v tej Vašej makovičke. To len v spoločnosti vyzeráte vlastne ako totálny cvok, lebo už máte iné priority, inak sa začnete správať a prežívať veci..  Keď som sa prebrala z tohto desivého zážitku, najskôr som iba dve hodiny čumela do steny.  Mala som pocit, akoby ma niekto vypol a zapol naspäť. Tohto pocitu som sa dlho nevedela zbaviť, tak ako aj pocitu - že ja nie som jednoducho ja. Keď som navštívila osobu, ktorá absolvovala niečo podobné, povedala, že som sa ešte nevrátila tak celkom do fyzického tela. Dlho som mala pocit, že telo - to sú iba dočasné moje šaty. Nakoniec - aj tomu tak je. Sú to šaty. Na krátky čas. Musíme sa ale v nich dokonale zabývať. Nie však natoľko, aby nás to obmedzilo, aby sme sa úplne identifikovali so svojim fyzickým telom..

Naozaj tu ide o čosi úplne iné. Ide tu o vibrácie, ktoré ľudia v sebe nosia, o vibrácie, ktoré ľudia vysielajú ďalej, do akéhosi univerza.. To čo vysielame sa vracia naspäť. Nevidíme to najskôr. Udalosti, ktoré prichádzajú - sú odpoveďou na naše myšlienky a vibrácie. Či chceme, či nie - musíme si to uvedomiť, inak môžme zo seba urobiť priskoro obeť a budú sa na nás lepiť iba negatívne okolnosti, inak môžme zo seba urobiť sudcu a potom sa nám vracajú podobné vibrácie. Keď nechceme vidieť pekné veci, jednoducho ich nevidíme. Záleží to naozaj iba na nás... A poviem Vám - je to všetko v našej hlave..

Nakoniec - to najdôležitejšie prečo tu sme - je láska. Celý náš život je o láske, o vysielaní určitých vibrácií......

Áno.! Pán Moody má pravdu! Slová sú nepostačujúce na vyjadrenie pocitu, kedy opustíme fyzické telo, na vyjadrenie pocitu, kedy sa staneme pozorovateľom nášho života.. Videla som vlastne všetky zlomové udalosti života, ako aj mala na pamäti to - čo som mohla stihnúť.  Tento film mi natrvalo ostal v hlave a v krízových situáciách môjho života - sa stále prehráva. Snažím sa ho maľovať  pestrými farbami. Snažím sa ho okoreňovať humorom a nebrať sa až tak vážne - aj keď to v spoločnosti vyzerá niekedy dosť zvláštne. Ale nech! Bola mi odhalená pravda, s ktorou som sa dlho musela vysporiadavať, bol naozaj čas, kedy som myslela, že sa z týchto všetkých emócií zbláznim. Bol to tenký ľad. Ale nakoniec - sa otvorilo veľa okien a dverí, veľa ciest a ja som si zodpovedala na otázky - čo musím, môžem, nechcem, nemôžem, chcem.. Po určitom čase som začala túto skúsenosť brať ako veľmi pozitívnu....  Časom som sa už o nej nebála hovoriť úplne otvorene. Vlastne to bola skúsenosť, ktorá natrvalo poznačila môj život a úplne zmenila moje stereotypné myslenie.........

Človek je tvor dôležitý.. Vnímame sa ako stred vesmíru. Pritom sme iba súčiastkou, ktorá sa napája na iné súčiastky, až sa z toho vytvorí skladačka..

Áno, pán Moody má pravdu! Nakoniec - nie, nevidíme sa z tej svojej strany, ale stávame sa nezainteresovaným pozorovateľom mnohých obrazov nášho života.  Našej duše. A čas .. je v tomto prípade relatívna veličina. Akoby neexistoval...

A čo sa odvtedy zmenilo vo mne? Určite zmizol strach zo smrti, lebo viem, že je niečo viac ... nový začiatok. Ale nie tak, ako to poznáme.... Celý život sa snažíme nájsť spriaznenú dušu. Chceme sa akoby na niekoho napojiť, kto bude našou oporou, s kým budeme zdieľať náš život, pocity, emócie, vibrácie... Lenže... my sa vlastne môžme napojiť na čosi oveľa mocnejšie, čo nám dáva energiu a svetlo. Sme ale moc usadení v materiálnom svete. A v tom je ten zádrhel...  Šťastie hľadáme v ľuďoch, v okolnostiach,........

V skutočnosti tu ide o celkom zdanlivo jednoduchú vec.... o napojenie sa na vesmírny zdroj, ktorý nám dáva bezpečie a umožňuje vysielať pozitívne vibrácie,........

Áno.. Pán Moody má pravdu! Po troch rokoch som si prečítala jeho knihy a môj zážitok splýva so skúsenosťami niektorých bytostí,..........

A máte pravdu! Sme vlastne strašne smiešni, lebo ľudia potrebujú neustále niečo skúmať a dokazovať...

Náš jazyk je neustále nepostačujúci na to, čo ponúka vhľad do "iného sveta"...........

Lebo neexistuje žiadny koniec, iba nový začiatok:-)

http://www.youtube.com/watch?v=QOZZuXMEblo

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V starostlivosti o srdce patríme medzi najhorších v Európe. Pozrite si rebríček

V prieskume Slovensko získalo nízke známky pre zlý životný štýl svojich obyvateľov a aj dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia.

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami Národnej banky.


Už ste čítali?