"A varešku doma máte?".. alebo príbeh z Údolia drakov

Autor: Katarína Lorenčíková | 7.5.2012 o 11:32 | (upravené 7.5.2012 o 12:22) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  145x

Miesto činu - panelák. Taký celkom obyčajný. Petržalský. Ošarpaný. Šedý. Ako iné paneláky v Petržalke. Myslím tie - nenamaľované na farebno. Tie klasické - staré, ošuchané, kde sa odvíja milón ľudských človečenských osudov. Čas - 10.04. Deň - pondelok. Nič zvláštne. Ja - po raňajkách - nesmierne rada, že dnes nejdem do práce - v tempe adagio pohybujúc sa po byte s cieľom upratovať - v teniskách neučesaná - kráčajúc po človečinu, ktorá chce objasniť teóriu a akordy na skúšku z hudobnej teórie... Život v našom Paneláku nie je ničím výnimočný. Za ten krátky čas, čo som sa tu nasťahovala aj s mojim klavírom a riadnym batohom veľkým ako svet - som tu stretla pár človečín. Zaujímavé, že človek niekedy stretáva tie isté človečiny! Pán s dvomi psími kamarátmi, pani, ktorá.. vo výťahu ďakuje za našu spoločnosť... Pár vtipných človečín, ktoré sa ma pýtali, či máme na dvanástke strechu.. A tak sa sem - tam aj pobavím! "Už som tu, dole.. čakám...", zaznel hlas v telefóne. Vypínam internet a hudbu, stláčam tlačidlo na výťahu. Výťah opäť nechodí - pospevujem si pesničku Richarda Mullera - keďže výťah naozaj nechodí - prezrádza pán, ktorý sa pozerá do hlbokého priestoru výťahu s baterkou..

Miesto činu - Panelák v Petržalke. Celkom obyčajný. Náš. Kráčam z výťahu dolným priestorom "drakov" (ako tomu hovoria ľudské bytosti, ktoré sa sem občas ocitnú na návšteve a v Petržalke nebývajú:-))

Martin už čaká vonku. Zasvietil na chvíľu aj Pán slnka -Slnečník.. Vítam ho!

"Počkaj, ešte prikrútim niečo - tu na dverách ,.. čakáme na "šrubovák"...... ", povie Martin, ktorý prišiel rozdiskutovať teoretickú stránku hudby. Aha,.. jasné, pozerám na dve žienky, ktoré stoja na rebríku - a hneď pochopím - voč de:-) Nefungujú nám dvere, vlastne - už týždeň! Po tom, čo pani vymenila žiarovku na chodbe - a svetlo konečne svieti - sa "údolie drakov" stalo po dlhej dobe osvetlenou norou. Na čas - vyzerá naša nora  trošku poľudštená...

Pauza. Bodka. Čakáme na onú záhadnú tajomnú vec s ľudovým názvom "šrubovák".. Pane Bože! Zatočí sa mi hlava - keď vidím aktívnu ženskú bytosť, ktorá si hovorí - správkyňa "údolia drakov" na veľkom rebríku. "Počkajte, teraz to príde...!", iná ženská akčná bytosť - priniesla onú záhadnú vec, na ktorú sme tak dlho čakali.

Martin, ktorý sem prišiel na objasnenie hudobnej teórie - sa neokúňa a vylieza na rebrík,.. Ten sa ale kymáca! Radšej sa nepozerám! Keby náhodou spadol - ešte by som mohla mať výčitky! Ale za to - pevne držím kymácajúci sa superrebrík nášho úžasného Paneláku.

"Pani, však to sa pretáča, jéjdanenku! - to čo máte za šrubovák...!? Urobím Vám to - ale treba iný šrubovák, veď na tomto sa pretáča rúčka..." Pani s nevôľou na tvári ale konštatuje, že iný nemá. "Kam by som zazvonila? Ľudia sú teraz v práci, jóój...!", povzdychnú si obe človečiny, ktoré sa už nádejali a tešili, že dvere budú urobené. A nie! Nevychádza to!

"Aha, nejaký muž..", nádejne skríknem. Do Paneláku prichádza mužská bytosť so zamračenou znudenou tvárou a igelitkou. "Dobrý deň, náhodou - šrubovák by ste nám nepožičali?", prosia ženské človečiny o pomoc v Dračom údoli. "Jááj, pani zlatá - ani náhodou nemám!", odvetil pán, ktorý sa ani neunúval pozrieť sa na energickú akčnú pani, ktorá sa snažila niečo opraviť.

Pozreli sme sa všetci štyria  na seba - ja, akčná hyperaktívna pani a jej pomocníčka a Martin - úplne neznáma človečina, ktorá v Dračom údolí ani nebýva.

Pauza. Bodka. Iba jeden pohľad aktívnej človečiny, ktorá sa snažila nájsť riešenie - nuž a ten.. čo Vám poviem. Hovoril za všetko!

Jááááj, keby ste ho videli! Začala som sa cítiť ako v komediálnom seriáli Panelák, ktorý si sem tam pozriem. Je celkom vtipný. Ako ten náš - petržalský Panelák.

"A varešku doma máte pane,..?", zadá absurdnú otázku akčná pani....

"Jasné, tie máme - tie Vám požičiam - keď chcete...", odpovie úplne neochotný pán.

Chlap a nemá doma náradie? To je čo za chlapa? Anti - kutil? :-)............... - skonštatujeme všetci s úsmevom.

"Vyhlasujem matriarchát! Všetko, aby si človek urobil sám....", skonštatuje s miernym nechápavým a mierne nazlosteným pohľadom pani, ktorá má tej svojej funkcie - asi už aj plné zuby.

A veru - ani sa jej nečudujem. Človečiny sa dnes o nič nestarajú. Hlavne - že majú doma plávajúce podlahy, super obloženie podľa najnovšej módy. Zatvorením bytu sa však povinnosti končia.

Petržalka.  Údolie drakov. Veľa bytov, ktoré už ani - nevieme, komu patria a kto v nich najnovšie býva. Podnájomníci - rozsiahla to vrstva v Bratislave.. Niekto sa odsťahuje, niekto zase prisťahuje. A zase ten istý kolobeh! Prerábky! Nové obloženie! Nové podlahy! Nová linka! Až kým sa to.. jedného dňa nerozpadne!

Báááác! Zrazu sa jedného dňa rozsype celý petržalský Panelák! A bude! Dračie údolie bude bez človečín!

Ách, sme my ale neohľaduplné človečiny! Spolunažívanie predsa obnáša aj určité pravidlá, určitú vzájomnú pomoc. Ale povedzme si úprimne - vieme vôbec, s kým my susedíme? Kto býva naproti???

Veď tie naše petržalské Paneláky sa čoraz viac začínajú podobať na Dračie údolia..................................

Ale jedno je isté - aspoň, že sa tu nenudíme!:-)

S pozdravom

Obyvateľka Dračieho údolia

Jekaterina

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?